Rôzne správy spájali osamelosť s predčasným úmrtím, pričom niektoré — vrátane amerického hlavného lekára — tvrdia, že osamelosť je pre zdravie rovnako škodlivá ako fajčenie 15 cigariet denne.
Nová štúdia, ktorú viedol tím výskumníkov zo Školy verejného zdravotníctva Univerzity vo Waterloo, však toto tvrdenie spochybňuje. Podľa nej osamelosť riziko úmrtia nezvyšuje.
Štúdia zistila, že aj keď je osamelosť bežná medzi staršími dospelými, ktorí dostávajú domácu starostlivosť, nie je spojená so zvýšeným rizikom úmrtia.
Výskumníci analyzovali údaje od viac ako 380 000 prijímateľov domácej starostlivosti vo veku 65 a viac rokov v Kanade, Fínsku a na Novom Zélande. Pomocou štandardizovaných hodnotení a analýzy prežitia zistili, že osamelí jedinci mali po zohľadnení zdravotného stavu, veku a ďalších rizikových faktorov nižšie riziko úmrtia do jedného roka v porovnaní s tými, ktorí sa necítili osamelo.
„Naše zistenia naznačujú, že osamelosť nemusí nezávisle zvyšovať riziko úmrtia po kontrolovaní iných zdravotných rizikových faktorov u starších dospelých v domácej starostlivosti,“ uviedol hlavný autor štúdie Bonaventure Egbujie, profesor na Škole verejného zdravotníctva Univerzity vo Waterloo. „To je v rozpore s množstvom existujúcej literatúry založenej na všeobecnej populácii,“ zdôraznil.
Výskyt osamelosti – definovaný ako počet ľudí zo 100, ktorí uvádzajú, že sa cítia osamelo – sa pohyboval od 15,9 % prijímateľov domácej starostlivosti v Kanade po 24,4 % na Novom Zélande. Zaujímavé je, že ľudia v lepšom fyzickom stave a tí, ktorí dostávali menej pomoci od rodiny alebo priateľov, sa častejšie cítili osamelo, čo naznačuje zložitý vzťah medzi zdravotným stavom, potrebami starostlivosti a sociálnym prepojením.
Štúdia vyzýva tvorcov politík a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, aby na osamelosť hľadeli ako na otázku kvality života a nesústredili sa len na jej možný vplyv na úmrtnosť.
„Osamelosť je vážna hrozba pre psychickú pohodu. Duševné dôsledky osamelosti z nej robia dôležitú prioritu verejného zdravotníctva, aj keď vás priamo nezabije,“ povedal hlavný autor štúdie John Hirdes, profesor na Škole verejného zdravotníctva Univerzity vo Waterloo.
„Domáce a komunitné služby musia zohrávať ochrannú úlohu tým, že podporia sociálny kontakt pre izolovaných ľudí,“ dodal.
Autori vyzývajú na dlhodobejšie štúdie, ktoré by lepšie pochopili príčinný vzťah medzi osamelosťou a zdravotnými výsledkami a preskúmali, ako kultúrne rozdiely a rozdiely v systémoch starostlivosti ovplyvňujú tieto dynamiky.
Otázkou osamelosti sa zaoberal aj americký hlavný lekár Vivek H. Murthy. V roku 2023 vydal správu, ktorú nazval Naša epidémia osamelosti a izolácie. Skonštatoval, že na jeho ceste po krajine počúval príbehy Američanov, ktoré ho prekvapili.
„Ľudia mi začali rozprávať, že sa cítia izolovaní, neviditeľní a bezvýznamní. Aj keď nie vždy vedeli pomenovať tento pocit ako „osamelosť“, opakovane mi ľudia všetkých vekových kategórií a zo všetkých spoločenských vrstiev a kútov krajiny hovorili veci ako: Všetky životné bremená musím niesť sám, alebo Keby som zajtra zmizol, nikto by si to ani nevšimol,“ opísal Murthy.
Podľa jeho zistení zažil pocit osamelosti každý druhý Američan, a to ešte predtým, ako pandémia covidu-19 odstrihla mnohý ľudí od priateľov a blízkych, čím sa situácia ešte zhoršila.
„Vplyv spoločenského odlúčenia na úmrtnosť je porovnateľný s fajčením až 15 cigariet denne a dokonca väčší než v prípade obezity alebo fyzickej nečinnosti. Škodlivé dôsledky spoločnosti bez sociálnych väzieb pociťujeme v školách, na pracoviskách a v občianskych organizáciách – výkonnosť, produktivita aj angažovanosť klesajú,“ skonštatoval hlavný lekár USA s tým, že ak sa situácia nebude riešiť, budeme čeliť zhoršenému zdraviu jednotlivcov aj spoločnosti.