Na vznik kameňov v močovom trakte majú vplyv mnohé faktory. Z tých vrodených zohráva úlohu dedičnosť, vek a pohlavie. S vekom sa výskyt močových kameňov zvyšuje, najmä po štyridsiatke. Muži sú v porovnaní so ženami postihnutí 2– až 5-násobne častejšie.
Na výskyt močových kameňov majú vplyv aj také vonkajšie faktory ako zemepisná poloha, klíma či sezónne vplyvy. Sú krajiny, kde je tento problém veľmi častý, dokonca aj u detí – India, Juhovýchodná Ázia, Stredný východ. Nehygienické životné podmienky a nevyvážená strava umožňujú častý vznik močových infekcií a pri tvorbe kameňov zohráva svoju úlohu aj podvýživa, ktorá súvisí s vysokou kyslosťou moču. Sezónne vplyvy súvisia aj s príjmom tekutín, dehydrovaní ľudia, ktorí majú koncentrovaný moč, majú vyššie riziko tvorby kameňov i vzniku močových infekcií.
„Len samotný dostatočný príjem tekutín znižuje výskyt kameňov až o 60 %,“ zdôrazňuje toto preventívne opatrenie doc. MUDr. Ján Ľupták, PhD., z Urologickej kliniky Univerzitnej nemocnice v Martine. Vplyv na tento problém môže mať aj zamestnanie, ktoré súvisí so zadržiavaním moču či s nedostatočným zavodnením v horúcich a suchých prevádzkach. Za spomenutie iste stojí aj to, že k zvýšenému vylučovaniu vápnika, oxalátov a kyseliny močovej do moču môže prispieť aj nadbytok živočíšnych bielkovín v potrave a že u vegetariánov je výskyt močových kameňov o 40–60 % nižší.
Najčastejšie porucha látkovej premeny
Väčšina močových kameňov vzniká v obličke. Z obličky sa však kamene môžu dostať do močovodu. Ani v močovom mechúre nie sú kamene zriedkavosťou, dokonca sa tam môžu aj primárne tvoriť. Ďalším miestom, kde sa kamene môžu nachádzať, je močová rúra. Tu je však už obyčajne vysoká pravdepodobnosť, že pacient kameň spontánne vymočí. Najmä z kameňov do veľkosti 5 mm spontánne z tela „odíde“ až 98 %.
Močové kamene samy osebe nie sú chorobou, ale sú následkom celkového ochorenia, napríklad poruchy metabolizmu (látkovej premeny), infekcie močových ciest, ale aj rôznych zmien na močových cestách, pre ktoré sa moč hromadí v obličke či mechúre. Poškodenie obličky a následná tvorba kameňov vzniká nezanedbateľne často u cukrovkárov (diabetická nefropatia ako jedna z najzávažnejších komplikácií diabetu) a podobne. Metabolické poruchy sa však vyskytujú až u 90 % pacientov s močovými kameňmi.
Prišla o ľavú obličku
Jana (41) sa s diagnózou cystínová litiáza už narodila. Podobnú diagnózu mal pravdepodobne jej dedko. „Mama spomínala, že drobné kamienky nachádzala už v mojej plienke, v miestnej nemocnici to však nebrali vážne,“ hovorí. Horúčky, krv a bielkoviny v moči mávala od raného veku.
Cystínové kamene, ktoré sa Jane tvoria v obličke, patria z močových kameňov medzi najzriedkavejší a zároveň najtvrdší druh. „Diagnostikovali ma, až keď som mala sedem rokov, keď už išlo o akútny stav a sanitka ma viezla na operáciu do Košíc. Tam mi museli urobiť plastiku mechúra, pretože kameň, ktorý sa pravdepodobne pôvodne utvoril v obličke, v mechúre narástol natoľko a bol taký ostrý, že mi úplne predral jeho stenu.“
Odvtedy Jana zažila nespočetne veľa kolík a viac i menej invazívnych zákrokov. V kúpeľoch spoznala množstvo pacientov s podobnými problémami, ako má ona, ale nikto z nich nemal cystínové kamene. Ich nevýhodou je, že sa dajú len problematicky rozbíjať tzv. razovou vlnou, metódou, ktorá má nízke riziko komplikácií a u dospelých ju možno robiť bez narkózy. Najčastejšie sa vyskytujú vápnikovo-oxalátové, má ich 60–65 % pacientov s močovými kameňmi, tie sa dobre drvia, krehké sú aj infekčné kamene. Cystínové má menej ako jedno percento postihnutých.
„Kamene sa mi tvorili a ukladali v slabšej, ľavej obličke. Tá bola dlho akýmsi hromozvodom. Ako 33-ročnej mi ju však museli vyoperovať, pretože už takmer nepracovala. Postupne ju poškodzovali aj mnohé zákroky. Odvtedy som nemala obličkovú koliku, ale tvorba kameňov v mojom tele pokračuje. Našťastie, zatiaľ sa vyplavujú močom vo forme piesku, najmä po absolvovaní kúpeľnej liečby. Ak aj niekde mám nejaké väčšie, neputujú a nespôsobujú mi akútne problémy. Zostávajúca oblička zatiaľ pracuje dobre.“
Ako pomôcť vyplaveniu kameňa
Liečba pacienta s močovými kameňmi sa odvíja aj od toho, či ide o akútny stav. „U pacienta, ktorý príde s kolikou, treba tlmiť bolesť, diagnostikovať obštrukciu a miesto, kde sa kameň zaklinil, prípadnú infekciu a teplotu,“ vysvetľuje doc. Ľupták. Treba zvážiť, aká je šanca, že kameň sa vyplaví spontánne – močom – v opačnom prípade vybrať optimálnu, čo najmenej invazívnu liečbu. Spontánnemu vyplaveniu kameňa vedia pomôcť niektoré lieky, napr. urátové kamene z kyseliny močovej sa rozpúšťajú s pomocou citrátov úpravou pH moču na zásaditejší tzv. alkalizáciou. Iné lieky (zo skupiny alfablokátorov, spazmolytiká atď.) zas uvoľňujú sťah hladkého svalstva. Tým, že povolí kŕč v močovode, môže sa uvoľniť aj kameň a posunie sa o kus ďalej, kde nespôsobuje akútny problém. Spontánnemu vyplaveniu kameňa pomáha aj pitný a pohybový režim.
Ak je liečba liekmi neúčinná, alebo sa pridruží infekcia, treba zvážiť ďalšie možnosti v podobe minimálne invazívnych liečebných postupov. Jednou z metód voľby je tzv. rázová vlna (litotripsia). Pri nej dochádza k deštrukcii kameňa v obličke či močových cestách na drobné úlomky, ktoré už pacient dokáže vymočiť. Výhodou je, že je možné robiť ju aj pri spinálnej anestéze, vyplavenie úlomkov rozdrveného kameňa však môže trvať niekoľko dní až týždňov a môže byť sprevádzané ďalšími kolikami. Ako každá metóda, má svoje limitujúce faktory ako veľkosť kameňa, infekcia, anatomické pomery, nestabilný krvný tlak, riziko krvácania a absolútnou kontraindikáciou je napríklad tehotenstvo.
Inštrumentálne metódy
Jestvujú aj viaceré endoskopické, čiže inštrumentálne metódy, s pomocou ktorých možno odstrániť kameň z obličky či močových ciest vcelku. Špeciálny optický prístroj (ureteroskop) možno zaviesť cez močovú rúru, močový mechúr až do močovodu (ureteroskopia). Je to tiež minimálne invazívna metóda, vyžaduje však celkovú anestéziu a neodporúča sa pri infekcii.
Perkutánna extrakcia je už endoskopická operácia, pri ktorej sa zavádza vpichom cez kožu optická trubica s kamerou, tzv. nefroskop priamo do obličky. Laicky teda možno povedať, že sa do ľadviny „robí diera“ a cez ňu sa obličkový kameň vytiahne vcelku alebo po predchádzajúcom rozdrvení. Určená je pre kamene väčšie ako dva centimetre, robí sa v narkóze a má viacero limitujúcich faktorov. Jej najväčšou nevýhodou je riziko poranenia obličky a jazva, v porovnaní s klasickou chirurgickou liečbou je to však stále šetrná endoskopická metóda, pri ktorej možno okamžite odstrániť viaceré aj veľké kamene počas jediného zákroku. Štandardnú chirurgiu si urológovia a nefrológovia nechávajú len na tie najkomplikovanejšie prípady po neúspešnej konzervatívnej alebo endoskopickej terapii.
Samotným odstránením kameňa z tela pacienta sa liečba močových kameňov ani zďaleka nekončí. Tvorba močových kameňov je vlastne interné ochorenie s urologickými následkami. Nie je to len záležitosť operačných medicínskych odborov, dôležité je dbať aj na prevenciu. Cieľom je zabrániť vzniku nového kameňa – s pomocou diéty (závisí od zloženia kameňa), liekov a predovšetkým dostatočným príjmom tekutín.