Vyplýva to z nového výskumu vedeného Cambridgeskou a Glasgowskou univerzitou. V štúdii publikovanej koncom novembra v časopise Science tím identifikoval gén, ktorý zohráva dôležitú úlohu pri určovaní teplotnej citlivosti vírusu. Počas smrteľných pandémií v rokoch 1957 a 1968 sa tento gén preniesol do ľudských vírusov chrípky a výsledný vírus prosperoval.
Ľudské vírusy chrípky spôsobujú každý rok milióny infekcií. Najbežnejšie typy týchto vírusov, ktoré spôsobujú sezónnu chrípku, sú známe ako vírusy chrípky typu A. Zvyknú prosperovať v horných dýchacích cestách, kde je teplota okolo 33 °C, a nie hlboko v pľúcach v dolných dýchacích cestách, kde je teplota približne 37 °C.
Ak sa vírus nechá bez kontroly, bude sa replikovať a šíriť po tele, kde môže spôsobiť ochorenie, niekedy aj závažné. Jedným z obranných mechanizmov tela je horúčka, pri ktorej môže teplota vystúpiť až na 41 °C. Doteraz však nebolo jasné, ako presne horúčka vírusy zastavuje – a prečo niektoré vírusy prežijú.
Na rozdiel od ľudských vírusov chrípky majú vtáčie vírusy tendenciu prosperovať v dolných dýchacích cestách. V skutočnosti u ich prirodzených hostiteľov, medzi ktorých patria kačice a čajky, vírus často infikuje tráviaci trakt, kde môžu byť teploty až 40–42 °C.
V predchádzajúcich štúdiách na kultivovaných bunkách vedci ukázali, že vírusy vtáčej chrípky sú odolnejšie voči teplotám typickým pre ľudskú horúčku. Nová štúdia využíva in vivo modely – myši infikované vírusmi chrípky – aby pomohla vysvetliť, ako nás horúčka chráni a prečo nemusí stačiť na ochranu pred vtáčou chrípkou.
Medzinárodný tím vedený vedcami z Cambridgea a Glasgowa simuloval na myšiach, čo sa deje počas horúčky pri infekcii chrípkou. Na výskum použili laboratórne adaptovaný vírus chrípky ľudského pôvodu, známy ako PR8, ktorý pre ľudí nepredstavuje riziko.
Hoci myši zvyčajne nevyvíjajú horúčku ako reakciu na vírusy chrípky typu A, vedci dokázali jej účinok napodobniť zvýšením teploty prostredia, v ktorom boli myši umiestnené (čím sa zvýšila ich telesná teplota).
Vedci ukázali, že zvýšenie telesnej teploty na úroveň horúčky účinne zastaví replikáciu vírusov chrípky ľudského pôvodu, ale pravdepodobne nezastaví vírusy vtáčej chrípky. Horúčka chránila pred závažnou infekciou spôsobenou vírusmi ľudského pôvodu – zvýšenie telesnej teploty o iba 2 °C dokázalo zmeniť smrteľnú infekciu na mierne ochorenie.
Výskum tiež ukázal, že gén PB1, ktorý je dôležitý pre replikáciu vírusového genómu vo vnútri infikovaných buniek, zohráva kľúčovú úlohu pri nastavovaní teplotnej citlivosti. Vírusy nesúce „vtáčiu“ verziu génu PB1 dokázali odolať vysokým teplotám spojeným s horúčkou a spôsobovali u myší vážne ochorenie. To je dôležité, pretože ľudské a vtáčie vírusy chrípky si môžu vymieňať gény, keď súčasne infikujú rovnakého hostiteľa, napríklad ošípané.
„Schopnosť vírusov vymieňať si gény je neustálym zdrojom hrozieb pri vzniku nových vírusov chrípky. Videli sme to už počas predchádzajúcich pandémií, napríklad v rokoch 1957 a 1968, keď si ľudský vírus vymenil svoj gén PB1 s génom z vtáčieho kmeňa. To môže vysvetľovať, prečo tieto pandémie spôsobovali u ľudí vážne ochorenia," povedal Matt Turnbull, hlavný autor štúdie z Medical Research Council Centre for Virus Research na Glasgowskej univerzite.
„Je kľúčové, aby sme monitorovali kmene vtáčej chrípky a pripravili sa tak na potenciálne epidémie. Testovanie potenciálnych zoonotických vírusov na odolnosť voči horúčke nám môže pomôcť identifikovať virulentnejšie kmene," dodal.
Ako dodal ďalší autor, profesor Sam Wilson z Cambridge Institute of Therapeutic Immunology and Infectious Disease na Cambridgeskej univerzite, povedal, ľudia sa, našťastie, vírusmi vtáčej chrípky nenakazia veľmi často, ale každý rok zaznamenávame takéto prípady.
"Úmrtnosť pri vtáčej chrípke bola u ľudí tradične znepokojivo vysoká, napríklad pri historických infekciách H5N1, ktoré mali viac než 40 % úmrtnosť. Pochopenie toho, prečo vírusy vtáčej chrípky spôsobujú u ľudí vážne ochorenia, je zásadné pre dohľad a pripravenosť na pandémiu. Je to obzvlášť dôležité vzhľadom na pandemickú hrozbu, ktorú predstavujú kmene H5N1,“ skonštatoval Wilson.
Zistenia môžu mať dôsledky pre liečbu infekcií, hoci tím zdôrazňuje, že je potrebný ďalší výskum, kým sa začnú zvažovať zmeny v liečebných odporúčaniach. Horúčka sa často lieči antipyretikami, medzi ktoré patria napríklad ibuprofén a paracetamol. Avšak existujú klinické dôkazy, že liečba horúčky nemusí byť vždy pre pacienta prospešná a môže dokonca podporovať šírenie vírusov chrípky typu A u ľudí.