Dana Závadová pre Pravda.sk
Foto: Michal Lindner
Štvrtým, s ktorým treba tiež kalkulovať, je čas, ktorý hráči zotrvajú pod vodou. Aktívne pod ňou plávať zvládnu maximálne pol minúty. Obyčajne však už po pätnástich sekundách vyjdú na hladinu na dva, tri nádychy a znovu sa ponoria. Ďalšou výhodou, ktorú so sebou prináša podvodné rugby, je prípadné riešenie krízovej situácie vo vode – bez paniky, ktorá je v takých chvíľach najnebezpečnejšia.
Potápanie je podľa vášnivcov tohto športu maličkosť. Rugbista Michal Lindner tvrdí, že na to, aby sa človek naučil potápať, stačí, aby nemal strach z vody. Zvládnuť pravidlá hry už je tvrdším orieškom, vyžaduje si to čas. Potrvá možno niekoľko mesiacov, kým sa nováčik dokáže orientovať v trojrozmernom priestore. V bazéne sa totiž netreba pozerať len dopredu, dozadu a naokolo, ale aj hore a dole. Veľmi podstatné je, aby sa hráč naučil rýchlo registrovať bránku (kôš), ktorá patrí jeho tímu.
Šport sa oficiálne volá rugby, no v skutočnosti s americkým rugby nemá nič spoločného – ani pravidlá. Keby sme ho mali k niečomu prirovnať, asi by to bola hádzaná. Hráva sa väčšinou v skokanských bazénoch. Koše, ktoré pripomínajú odpadkové, sú umiestnené na dne. Hrá sa s ťažkou, gumennou, štvorkilovou loptou, naplnenou slanou vodou – aby padala na dno. Výstroj je potápačská a tímy, zložené zo šiestich hráčov, sa líšia farbami čiapky a plaviek. O loptu, ktorá sa na začiatku hodí doprostred bazéna, hráči bojujú a následne sa snažia umiestniť ju do súperovho koša, teda podobne ako pri futbale alebo basketbale.
Zaujímavosť
Podvodné rugby nepatrí k príliš tvrdým športom. Medzi najčastejšie zranenia patria škrabance – keďže hráč má rozmočenú kožu z vody, pomerne ľahko k ním príde. Rýchlo sa však hoja, pretože nie sú hlboké.
Kto je unavený, ide sa nadýchať na hladinu, alebo vyskočí z vody a môže zaňho skočiť náhradník. Brankári sú zvyčajne tí najskúsenejší hráči. „Ja som brankár,“ hovorí Michal Lindner a pokračuje: „Potrební sú dvaja brankári, v prípade, že jednému dôjde dych, vystrieda ho druhý. Keď útočíme, jeden brankár je pripravený vzadu a druhý pomáha v útoku. Keď sa unaví, vystrieda brankára, ktorý je vzadu – ten ide útočiť pod vodu. Brankári sa väčšinou točia vo vode, ale ak ich je veľa, môžu sa striedať.“
Michal Lindner o tomto športe hovorí ako o „slušnom“, pretože pod vodou sa na rozdiel od ostatných športov nedá pohádať ani pobiť, hoci nájdu sa aj agresívni hráči, ktorí k tomu majú sklony, no tých rozhodcovia rýchlo spacifikujú.
Z histórie podvodného rugby
Za otcov podvodného rugby možno považovať nemeckých potápačov. V päťdesiatych rokoch sa pod vodou začali nudiť, tak si vymysleli zábavku. Pravidlá hry sa vyrysovali postupne v sedemdesiatych rokoch. V Nemecku má podvodné rugby aj svoju ligu, slušne sa mu darí aj v severských krajinách. U nás na Slovensku je to trochu biednejšie. Tento šport sem prišiel pred dvadsiatimi rokmi a momentálne existuje len jeden klub – Prvý podhladinový rugby klub v Bratislave. Má približne tridsať členov, vrátane žien. Ak sa chcú slovenskí podvodní rugbisti zúčastniť ligy, sú odkázaní na rakúsku, nemeckú, českú či maďarskú. Zopár slovenských rugbistov sú členmi viedenského klubu. Viedeň je pre Bratislavu partnerským klubom a v letných mesiacoch, kedy sú bratislavské bazény zatvorené a veľa hráčov v oboch tímoch je na dovolenke, často sa organizujú spoločné tréningy.