Pri petangu potrebujete pevné nervy a silnú ruku

Na Slovensku sa táto hra tiež vyvíja sľubne. Kým pred deviatimi rokmi sa jej venovalo možno tridsať nadšencov, dnes ich je okolo dvesto. Reč je o tých, ktorí sú ochotní trénovať, zdokonaľovať sa v streľbe, skrátka venovať sa petangu takmer každý deň. Petangová hráčka Hana Mengerová spresnila, že vyrovnať sa krajinám navôkol nemôžeme. Dôvod vidí aj v psychike, ktorá nás zväzuje azda viac ako ostatné tímy z okolitých krajín. „Neraz sa stalo, že sme mali na majstrovstvách kvalitný tím, domnievali sme sa, že niektoré zápasy by sme mali vyhrať, no pohoreli sme práve preto, že nás strašne zväzovalo chcenie, resp. pocit, že to v rozhodujúcej chvíli nevyjde.“ Nevylúčila, že môže ísť aj o sebavedomie, ktoré nám stále chýba.

Pri petangu treba predovšetkým myslieť. Na to, kam guľu hodiť, tak, aby to bolo pre nás výhodné a súčasne zabraňovať súperovi v jeho výhre. Hana Mengerová: „Guľu nemôžete len odhodiť. Musíte si dobre premyslieť, kam dopadne – o tom rozhoduje aj terén, či je v ňom veľa alebo naopak málo štrku a podľa zváženia, či sa guľa zabrzdí, treba ju hodiť patričnou silou.“ Petang má čosi spoločné s golfom. Obe hry stoja na logike a taktike. „Pevné nervy“ sú pri petangu potrebnejšie ako čokoľvek iné. „Zišlo by sa ich mať“, myslí si H. Mengerová. „Ja bývam stále nervózna, keď ide do tuhého. Za tých deväť rokov, čo sa petangu venujem, som sa nenaučila uvoľniť.“ Lepší pocit začala mať až po tom, keď si pred hrou zdôraznila, že si ide predovšetkým zahrať, nie vyhrať.

Pri petangu neschudnete, nejde totiž o fyzickú aktivitu, pri ktorej sa spaľujú tuky, hoci celodenné prechádzanie po ihrisku a hádzanie niekoľko desiatok gulí s ťažkou gramážou dokáže vyšťaviť. Telo si po čase začne vyžadovať fyzickú aktivitu, no k samotnej hre ju hráč nepotrebuje. Gule, ktoré vážia v priemere od 650–800 gramov, (na hru sú potrebné dve-tri), Hanka ako činky nevníma. Vysvetlila, že sa hádže zakaždým len jednou rukou. Ľaváci si tým pádom zaťažujú viac ľavú, praváci pravú ruku. „Snažím sa to vyrovnávať aspoň tým, že ako praváčka nosím gule, ktoré som ešte neodhodila, v ľavej ruke.“

Najvhodnejšie ročné obdobie pre petang je prirodzene jar a leto. Na jeseň môžu do ihriska popadať listy. Vášniví hráči však vidia problém len málokde. Listy sa pohrabú a hrá sa. Hanka si spomína aj na zimný turnaj asi pred šiestimi rokmi. Turnaj v Grassalkovichovej záhrade bol posledným v sezóne, nazvali ho „novembrové gule“. „Snežilo a do toho popŕchalo. Na sebe som mala asi pätnásť vrstiev oblečenia a všetko premočené. Mám z tohto turnaja fotku. Nevidno nič, len oči vykúkajúce spod čiapky a šálu a snehové vločky.“ Sú hráči, ktorí keď ráno zistia, že prší, vzdajú to a aj nadšenci, ktorí to risknú s nádejou, že o chvíľu prestane. Na turnajoch to neplatí. „Predstavte si, že prídu hráči z Rakúska, Poľska alebo Českej republiky. Organizátori ich predsa nemôžu len tak poslať domov“, objasnila Hanka. „Keď aspoň trochu vyzerá, že sa počasie umúdri a bude pekne, väčšinou sa hrá. Jedine, že by bol silný vietor alebo víchrica.“

Petang (z francúzštiny petanque) vznikol vo francúzskom mestečku La Ciotat neďaleko Marseille. Vynašiel ju muž na vozíčku, Jules Le Noir. Názov hry je odvodený od polohy chodidiel pri hode. Do konca druhej svetovej vojny sa petang hral iba v južnom Francúzsku v oblasti od Marseille po francúzsku Riviéru. Dnes je populárny v Európe, vo frankofónnych krajinách Afriky, v Severnej Amerike a Ázii, čiastočne v Thajsku.