Dá sa povedať, že behanie je dnes „v móde“, no keď ste začínali behať vy, iste nebolo…
To teda vôbec nebolo. Ja som mal to šťastie, že moji rodičia boli telocvikári a denne športovali. Lyžovali, bicyklovali, plávali, behali… Prvý rok môjho života sme bývali v telocvikárskom kabinete. Cez prestávky, keď som nepočul hluk z telocvične, vraj som kričal a plakal, a keď bola telocvičňa obsadená, deti tam búchali a trieskali loptami, vtedy som pokojne spal. Ako trojročný som už lyžoval, ešte predtým som sa učil plávať. Hoci sa môžem charakterizovať ako športový zanietenec, vymykajúci sa z bežného obrazu, pôvodne som chcel študovať medicínu. Keďže ma ale na Lekársku fakultu neprijali, nakoniec zvíťazil telocvik na FTVŠ UK v Bratislave.
Túžili ste byť učiteľom, učiť?
Áno aj nie. Ale ja som súťaživý, vždy som chcel vyhrávať. Nevyhrával som v plávaní, išiel som hrať futbal. Tam som úspešný nebol, tak som začal hrať tenis. V tenise som nevyhrával, presedlal som na veslovanie. Skončil som pri fitnes a kulturistike, v čase, kedy sa tomu u nás odborne nikto nevenoval. V roku 1987 som začal učiť na FTVŠ UK, na katedre pedagogiky, čakal som, kým sa uvoľní miesto na katedre gymnastiky. Po revolúcii som mal možnosť učiť fitnes aj kondičnú prípravu, učil som až do roku 2000. To je môj pedagogický vývoj v skratke. Mohol by som vám porozprávať o mnohých cestách, ktoré ma priviedli k behu, o tom, ako som začal súťažne behať a ako som sa začal profesionálne venovať hobby bežcom.
Oni tu už v tom čase boli?
Zopár hobby bežcov tu bolo. Avšak kým prvý bratislavský maratón pred desiatimi rokmi zaujímal cca. 200 ľudí, dnes ich príde 10-tisíc. Od roku 1987 som veľa cestoval s tenistami a vnímal som bežecký boom vo svete. Až do roku 2005 sa tu „masovo“ nebehalo.
Povedzte, prečo!
Jednoducho si tí ľudia k behu dovtedy nenašli cestu. Nebolo to in. Keď sme sa s Dominikom Hrbatým išli v roku 1995 prebehnúť na Kuchajdu, nebolo tam nikoho. Na Železnej studničke sme stretli dvoch ujov na prechádzke. Nebol tu vzor. Až keď sme v roku 2007 začali behať so Sajfom, (oslovila nás istá zahraničná športová firma, aby sme spropagovali beh), asi to prispelo k tomu, že sa spustila lavína záujmu a ľudia chceli behať.
Foto: archív Ivan Gabovič
Ako by znela taká reklama na beh? Behajte, lebo… Lebo čo?
Lebo beh je vyslovene zdravý. Jedná sa o jednoduchú pohybovú aktivitu, väčšinou aeróbnu, motorickú, rovnako sa opakujúcu činnosť. Je ľahko dostupný, prirodzený, behajú už malé deti. Potrebujete len nejaké trenky a tričko.
A značkové tenisky.
Ja som v roku 1980 odbehol národný beh Devín-Bratislava tam a späť, čiže nejakých 20 kilometrov, v číňankach. Žiadne značkové tenisky v tom čase neexistovali. Adidas mal len športovec vyslaný na olympiádu. Behať dnes môžete takmer v hocičom. Na hocičom – behať sa dá na tráve, na piesku. Hocikoľko – nemusíte behať 5 kilometrov. Skúste 100 metrov, ale dajte si ich 50-krát. Tempo si volíte sami. Máte možnosť vybrať si kolektív, prepojiť beh sociálne a takisto, ako ja, behať kdekoľvek na svete.
Kde všade ste behali? A kde to bol najväčší zážitok?
V Buenos Aires, v Santiagu, Paríži, New Yorku, Berlíne, Chicagu, Johannesburgu, v Kambodži, v Oravskej Lesnej… Aj behať na pláži Copacabana v Rio de Janeiro je zaujímavé, ale môže to byť nebezpečné. Ak ste sám, môžu vás obstúpiť zloduchovia a pýtať od vás napríklad retiazku. Aj to sme zažili. Krásne sa behá v severských krajinách, pekné spomienky mám na behanie v Holandsku, všetko je tam pospájané kanálmi a riečkami, všade sú cyklochodníky. Bude to znieť snobsky, ale najlepšie sa mi predsa len behá v Monte Carle. Sú tam na každom kroku špeciálne bežecké chodníky a bežcov tam úžasne tolerujú. Behať treba hlavne v parkoch a pri mori, nie medzi autami. Aj v tomto je beh tvorivejší ako hociktorý iný šport. Dobre sa behá v prírode, nie v centre mesta.
Ľudia bežia aj vo fitnescentrách, aby v zime náhodou neprechladli.
Ja som bol vonku behať aj dnes, bolo mínus 5, som zvyknutý. Aj to je ďalší plus tejto športovej činnosti. Behať sa dá celoročne. Vy sa rozhodnete, či si idete zabehať aj keď začína kvapkať, alebo počkáte dve hodiny, kým dážď prestane. Pretože nie ste dohodnutí na tenisovú štvorhru s ďalšími troma ľuďmi. Nemusíte sa nikomu prispôsobovať. Môžete behať sám, alebo v skupine. Bežecká komunita je obrovská.
Foto: archív Ivan Gabovič
Odpor k behu sme si mnohí vypestovali aj vďaka povestným 1500-vkám, ktoré sa známkovali…
Socialistická telovýchova je na školách stále, školstvo sa neposunulo ani o krok. Na fakulte telesnej výchovy v Bratislave ten posun je, už sa vyučuje snoubord či crossfit, ale celkovo školstvo ostalo skostnatelé a zakonzervované v mýtoch. Na žiakoch sa testuje akási „všeobecná pohybová výkonnosť“. Ministerstvo školstva neustále hľadá cestu, ktorá zatiaľ neexistuje, lebo každá druhá vláda niečo mení. A neprispôsobujú to súčasným novým poznatkom ani požiadavkám mládeže. Spomínaný beh deti znechucoval, pretože bola umelo vytvorená hodnotiaca škála a študent musel z telesnej výchovy dostať nejakú známku.Vek od 14–18 je kritický, v tom čase by sa mal telocvikár snažiť nadchnúť deti pre šport. Nie štýlom „odbehni a ja ťa oznámkujem“. Jeho by mal zaujímať študentov záujem o beh. Zohľadniť jeho doterajšie športové skúsenosti. Odbehni 100–500 metrov a zlepšuj sa mi. Nech nájde cestu, ktorá obom vyhovuje. Ak je chlapec obézny, dám mu behať za domácu úlohu. Povzbudím ho, keď sa mu spolužiaci smejú, nájdeme si spoločnú „tajnú prípravu“. Kto nechce behať, nemusí. Môže bicyklovať, plávať, hrať futbal. Avšak nájsť primeranú aktivitu nie je jednoduché. Je to aj daň za technológie, už trojročné deti poznajú počítačové hry. Športové kluby sú na totálnom dne. Máme tu trochu hokej, na každej dedine decká chcú hrať futbal a tenisové kluby v podstate neexistujú. Záujem o šport je minimálny.
Hovoríte o sebe ako o zanietencovi. Vediete si denník nabehaných kilometrov? Možno s fotodokumentáciou?
V decembri 2015 som prekročil hranicu nabehaných 100-tisíc kilometrov – za ostatných 35 rokov. Čerpal som z tréningových denníkov a diárov, ktoré si vediem. Boli dni, kedy som nabehal aj 30 kilometrov, pretože som mal 3–4 tréningy. A keď mi zašibalo, v čase, kedy som sa pripravoval na maratón, pridal som ďalších 20 kilometrov. Chcem však, aby ste to brali s rezervou, ja som na to mal čas, pretože aj profesionálne trénujem. Nechcem sa dožiť toho, že ma bude chcieť niekto v tomto smere poraziť alebo nasledovať a príde za mnou jeho dcéra alebo syn a vytknú mi, že kvôli otcovi neboli 5 rokov na dovolenke, lebo otec behá. Hoci, ja som tiež nie vždy chodil na dovolenky, moja žena by o tom mohla rozprávať.
Máte overené, že ste v tomto smere najlepší a nikto na Slovensku toto číslo za 35 rokov neodbehol? .
Ale jasné, atléti to nabehali skôr, pokojne aj za 20 rokov. Dá sa to, ale musíte to robiť odborne a systematicky. Posilňovať medzi tým, venovať sa ďalším športovým aktivitám, bicyklovať, plávať, robiť fitnes, kompenzačné a koordinačné cvičenia, regenerovať… Ja som pravidelne navštevoval aj športových lekárov. Testovali sme, diagnostikovali, stále chodím na odbery krvi a odborné vyšetrenia.
Ľudia sa vás vraj často pýtajú, nad čím pri behaní rozmýšľate. Čo odpovedáte?
Občas aj nad počasím, či mám pred sebou jamu alebo kaluž. Myslím na to, či bežím do kopca alebo z kopca, či mám zrýchliť, alebo spomaliť, koľko kilometrov ešte odbehnúť, aký mám pulz, ako dýchať, či chcem dnes vyhrať, alebo nemusím… Vyhodnocujem si výsledky z hodiniek – nechápem, načo si niektorí ľudia kupujú také drahé hodinky s toľkými ukazovateľmi, keď ich nevyhodnocujú. Ja každý tréning dôkladne zhodnotím. Ak som bežal desať kilometrov aj pred pol rokom a bola to rovnaká trasa aj počasie, porovnám, či sa zlepšujem, alebo potrebujem tréning zmeniť. Nad každým detailom tréningu musím rozmýšľať.
Foto: archív Ivan Gabovič
Pristupujú v takomto duchu k tréningom aj ženy?
Sú ženy, ktoré sa prídu vyrozprávať, ony sa chcú stretnúť. Schudla si, dobre vyzeráš! Máš pekné oblečko… 2–3 mesiace potrebujeme na to, aby sme sa spoznali. Neustále ich motivujem, hľadám cestu, aby sme sa vzájomne povzbudzovali, aby sa v skupinkách, do ktorých ich rozdelím, tolerovali. Muži sa na rozdiel od žien oveľa viac porovnávajú, kto nabehal viac kilometrov, sú súťaživí, chcú dosiahnúť výsledok.
Veľa sa píše aj o tom, že trénerov prakticky nepotrebujeme. Ale to sa vás asi nemôžem spýtať.
To je absolútna hlúposť, neinformovanosť a veľký omyl. Trénera potrebuje aj hobby bežec. Ak sa vám pokazí auto, idete s ním do servisu – necháte to na odborníka. Pýtajte sa svojho trénera všetko, čo vám len napadne, veľa o tréningoch čítajte. Nech váš tréning nie je všeobecný, ale vypracovaný priamo pre vás.
Takže keď sa niekto rozhodne, že zajtra začne behať, odporúčate mu, aby zašiel za kondičným trénerom, ktorý mu ukáže cestu. Ako držať ruky a nerobiť veľké chyby.
Laici nemajú systém v trénovaní. To, ako drží bežec pri behu ruky, ma síce ruší, ale nie je to taká závažná vec. Horšie je, keď nie je zdiagnostikovaný. Od telovýchovného lekára sa totiž dozvie úžasné veci. Môže mu povedať: Počúvaj, s takýmto EKG a nadváhou chceš skutočne začať behať? Radšej sa posaď do fitka na bicykel a dva roky bicykluj, spevňuj svalstvo. V takomto stave nemôžeš behať, lebo si urobíš medvediu službu, veď ty nedokážeš normálne chodiť. Bežný laik sa musí spoľahnúť na to, že mu niekto musí poradiť. Ak sa mu to nepozdáva, treba zájsť za ďalším odborníkom. Len sa nespoliehajte na poznatky z internetu. Vám musí niekto pozrieť na klenbu nohy, na členkový kĺb, na to, aký dlhý krok spravíte, skontrolovať pulzy, dať do súvislosti vaše pracovné zaťaženie. Kam sa ponáhľate? Chcete behať, lebo je to moderné? Na základe čoho ste došli na to, že máte ísť behať? Z totálneho naturalistu sa môže stať špičkový športovec, sú takí (jeden z 10-tisíc). Ale touto cestou už snáď v súčasnosti nepôjdeme.
Je jednoduché posúdiť, kto by mal čo behať, koľko, akým tempom?
Je to hlavne individuálne. Zásadná je otázka, prečo by mal každý behať. Skúste plávať, bicyklovať, robiť fitnes. Sú aj ľudia, ktorí vôbec nešportujú, lebo nemajú na to čas…
Lebo sú závislí od počítačových hier.
Alebo od alkoholu. Aj ja som závislý – od toho, aby som porazil Sajfu a Hrbatého. A majú čo robiť, aby ma porazili. Sajfovi sa to ešte nepodarilo.
Foto: SHUTTERSTOCK
A Hrbatému?
Tomu len na kratšiu vzdialenosť. Potom už má problém, pretože on nemá čas trénovaťna dlhšie trasy. Na tie musí byť pripravený – nielen organizmus, ale aj hlava. Hobby bežec vraví, že ide zabehnúť maratón, ale to len v jeho ponímaní. On ho za štyri hodiny odkráča. Ja vedľa neho pôjdem krokom. Matej Tóth odkráča 50 kilometrov za 3:30.
A k tejto téme som sa chcela dostať. Veľa sa dnes hovorí o chôdzi, vraj je zdravšia ako beh. Čo si o tom myslíte?
Chôdza je technicky náročná disciplína, chodec je v kontakte s podložkou, musí prepínať nohu.
Nie je to zabitý čas?
Nie je, pokojne choďte. Opodstatnenie má skialpinizmus, aj bežné turistické pochody, znova však záleží od počtu kilometrov a tempa. Na hodinové túry môžem chodiť aj desať rokov, no o mesiac mi už polovica z turistov nepríde, lebo nebudú motivovaní. V tom je beh na rozdiel od chôdze zaujímavý, lebo je rôznorodý. V podstate v každom mestečku máte preteky.
Ale mnohým sa nechce pretekať.
Ale idú. Lebo dostanú minerálku, čelenku a odfotia sa na facebook.
Čo hovorí manželka na túto vašu, nazvime to posadnutosť?
Už si zvykla. My sme sa spoznali vo fitnescentre. Ona vedela, že šport je… Teda v prvom rade bola vždy rodina. Ja som na deti a manželku zaťažený, nech to ale neznie ako klišé.
Osobní tréneri sa vyjadrujú aj k strave, ide to ruka v ruke so športovaním. Ako sa stravujete vy?
Normálne. Na pravidelné stravovanie nemám čas, dôležitá informácia však je, že všetci sme rozdielni. Vy máte iné tráviace kyseliny, šťavy a enzýmy, inak spracúvate potravu ako ja. Mne inak strávi zmrzlina, vy ste bez problémov. Ja možno inak strávim jednu kolu, ako vy minerálku. Vnímam to ako cukor po výkone, môžem si to dovoliť. Vy keď budete sedieť desať hodín pri počítači a nebudete mať toľko pohybovej aktivity, nebudete mať taký výdaj ako ja. Všetci sme inak stavaní. Ja som športoval odmalička, ovsené vločky som mohol piť so šampanským.
Máte pekný krvný obraz a nebývate chorý.
Nepamätám si, kedy som bol naposledy chorý, nanajvýš jeden deň nejaká tá nádcha. Ale žalúdok určite nemám v poriadku, veľa lietam a cestujem, k tomu nejaký ten stres.
Foto: Dana Závadová
Máte 56 rokov, spomínali ste, že chcete byť vo všetkom najlepší a máte veľkú chuť súťažiť. Aké máte pred sebou výzvy?
O štyri roky potrebujem vyhrať nad Dominikom Hrbatým – sto kilometrov na bicykli. Máme stávku. Kto prehrá, zaplatí večeru všetkým našim kamarátom.
To sa oplatí?
Oplatí sa to! To je dvadsaťročná stávka. Tvrdím, že aj ako 60-ročný ho porazím na bicykli na 100 kilometrov. Dnes by som ho asi porazil, ale on bude medzitým trénovať, aspoň posledný rok určite.
Štyri roky, to je dosť. Dovtedy sa môžete pohádať.
Nepohádame sa. Dvadsať rokov sa na to tešíme, tak tie štyri roky už vydržíme.
PaedDr. Ivan Gabovič (56)
je bežecký tréner, športový pedagóg a tenisový kondičný tréner napríklad aj slovenských tenistov (Vajda, Stankovič, Habšudová, Studeníková, Kučera, Hrbatý, Kližan, Hantuchová, Cibulková…). Pochádza z Piešťan, vyštudoval telesnú výchovu FTVŠ UK a biológiu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave. Je ženatý, má 2 synov, žije v Ivanke pri Dunaji. Má nabehaných viac ako 100-tisíc kilometrov.