Ortopéd Jakubík: Poľujú na nás, každý pacient predstavuje potenciálny problém

, 07.11.2017 06:00

"Vieme zachrániť kĺb, v ktorom sa začína artróza, aby ešte niekoľko rokov vydržal, a to jednoduchými modernými zákrokmi, jednodňovou operáciou, ovládame rôzne finty," vraví v rozhovore ortopéd Tomáš Jakubík.

Ortopéd, MUDr. Tomáš Jakubík.
Ortopéd, MUDr. Tomáš Jakubík. Autor: Dana Bischof

Tým, že sa snažia ísť so špičkou aj vo svete, majú to povychytávané a sledujú, čo sa kde deje. „Vyskytne sa nejaká novinka, už sa jej chytáme.“

Je piatok, desať hodín doobeda, sme u vás na klinike. Je tu rušno… Také kvantum ľudí má problémy s kĺbami?
Rušno? Prišli ste v čase, kedy tu od rána od siedmej oslavujeme, lebo tak málo a tak prázdno ako dnes, sme už dávno nemali. Takéto bývajú len piatky a aj to len preto, že sa neoperuje a ambulujú len dvaja lekári (štandardne traja-štyria). V iné dni je tu toľko ľudí, že si nemajú kam sadnúť, na vyšetrenie sa čaká cca. tri mesiace. Katastrofa! Nevyplýva to len z toho, že by sme boli až takí extrémne dobrí, hoci sa o to snažíme, lebo nás to baví, ale na Slovensku je málo ortopédov.

Lekári sa neustále vzdelávajú, medicína je štúdium na celý život… Viem, že ste boli opakovane na stáži v USA. Čo ste sa tam naučili?
V rámci ortopédie malo USA vždy najmodernejšiu technológiu, prístup a vybavenie. Bol som tam viackrát. Práve to ma posunulo v myšlienke vytvoriť túto nemocnicu, ako alternatívu k štátnemu sektoru. Avšak vzhľadom na vysoké tempo, ktoré tu máme, nemali sme veľa možností chodiť tam pravidelne ako kedysi. Nastala odmlka, tento rok sme boli v USA v máji. Začnem tým, že to bol zážitok. Mal som totiž šťastie – dostal som sa tam na zopár najlepších ortopedických kliník. Mohol som fyzicky asistovať pri operáciách, čo bol úspech, pretože v USA je vzhľadom na ich legislatívu extrémne náročné pacienta sa čo i len dotknúť, či dostať sa na operačnú sálu! V ortopédii je to Mount Everest. Bol to pre mňa zážitok, veľké prekvapenie so sklamaním.

… so sklamaním?
Áno, lebo som zistil, že tú medicínu, čo robíme my, chvalabohu, robíme minimálne tak dobre, ako oni. Išiel som tam s tým, že ma tam „prefackajú“, čo všetko tam majú a ja sa na nich budem pozerať ako malé dieťa z dediny. Ale tam nebol jeden zásadný rozdiel medzi ich a našou prácou. Žiaden moment, kedy by som zhodnotil, že „takto to chceme robiť“. Naopak, mal som pocit, že v niektorých prípadoch sme dokonca precíznejší a zodpovednejší. Pripomínam, že som nebol len na jednom pracovisku. Odchádzal som odtiaľ sebavedomý a pyšný. Keď som bol v USA prvýkrát, snažil som sa hovoriť po anglicky tak, aby nerozoznali, že som zo zahraničia, pretože v tom čase som sa za to trochu aj hanbil. Bol som z „Ostblocku“. Teraz som bol pyšný, že som z Európy a konkrétne zo Slovenska, lebo som si uvedomil, že máme dobrý systém.

Operácia - nepristúpi sa k nej hneď.
Operácia - nepristúpi sa k nej hneď. Autor: SHUTTERSTOCK

Spomeňme azda jeden rozdiel, a to napríklad pri operácii umelého kĺbu. U vás si pacient poleží 3–4 dni, v USA ide domov v ten istý deň. Povedzte nám niečo o tom.
Tie 3–4 dni sme zaviedli na našej klinike pred dvanástimi rokmi, keď sme otvárali nemocnicu. Pamätám si, ako nás spochybňovali, vraj to nie je dobrá cesta… Odvtedy máme za sebou viac ako 6 tisíc operácií a pacienti od nás odchádzajú chodiaci, sebestační a nepotrebujú ísť na rehabilitačné oddelenie, pretože mnoho z tých terapií dostať nemôžu, vzhľadom na to, že majú čerstvú ranu po operácii. To, čo dostať môžu, zvládnu v rámci cvičení, buď u nás ambulantne, alebo doma. V Spojených štátoch to zašlo tak ďaleko, že pacienti po operácii umelého kĺbu idú domov v ten istý deň. Nechcel som tomu veriť. Mal som pocit, že my sme progresívni. Odsledoval som si preto pacienta, žiadal som vidieť ho odchádzať po operácii. Potom som absolvoval prednášky, kde som sa dozvedel, akým spôsobom to robia. Pacient ide domov, lebo pobyt v nemocnici je ekonomicky náročný. Držia ho medikamentózne. Moja otázka znela: „Čo doma“? Denne za ním príde na hodinu fyzioterapeut, to je celá starostlivosť. S tým sa vieme ťažko stotožniť. Ani pre nás nie je ekonomicky výhodné, že pacient si u nás poleží 3–4 dni, ale poslať ho hneď domov sa mi zdá až neľudské. Pyšný som aj na to, že nám záleží na tom, aby sme pacientovi poskytli, čo je najlepšie preňho, nie pre nás. Keď vidím iné možnosti ako operáciu, nebudem ho za každú cenu operovať.

Operácia býva zásadne až na poslednom mieste?
Vždy. Prichádza na rad až vtedy, keď máme spolu s pacientom pocit, že sme urobili všetko, vyčerpali všetky alternatívne možnosti, no jeho problémy sa nezlepšili a naďalej mu komplikujú život. Vtedy vieme, že operácia bude prínosom, lebo mu zmení kvalitu života. Vtedy máme radosť, vtedy sú výsledky dobré a pacienti spokojní. Keď operujete len preto, aby bol obrat, čo sa na tých súkromných klinikách často deje, začnú sa vám množiť nespokojní pacienti.

Takže zlého ortopéda spoznáme podľa toho, že hneď začne hovoriť o operácii?
To nie! Prvé zlé znamenie, že máte do činenia so zlým ortopédom je, ak vám povie, že vám dá kĺb „stopercentne“ do poriadku. V medicíne neexistuje absolútno. Môže vám maximálne povedať, že mu na vás záleží a urobí maximum pre to, aby ste boli spokojný. Musíte však rátať s bolesťami, a tak ďalej… Nemôže však povedať, že sa to určite podarí. Každý z nás je iný a je nefér takto jednať s pacientom. Komunikácia v tomto smere je veľmi dôležitá.

Zdravý (vľavo) a artrózou postihnutý kolenný kĺb.
Zdravý (vľavo) a artrózou postihnutý kolenný kĺb. Autor: SHUTTERSTOCK

Čo sa týka operácie umelého kolena, aktuálne sú vraj rôzne inovatívne techniky. O čo ide?
Vieme zachrániť kĺb, v ktorom začína artróza, aby ešte niekoľko rokov vydržal, a to jednoduchými modernými zákrokmi, jednodňovou operáciou, ovládame rôzne finty. Tým, že sa snažíme ísť so špičkou aj vo svete, máme to povychytávané a sledujeme, čo sa kde deje. Vyskytne sa nejaká novinka, už sa jej chytáme.

Spomenuli ste, že na Slovensku je málo ortopédov. Prečo? Kde sú?
Nielen ortopédov, ale celkovo lekárov. Je to ekonomicky a morálne nezaujímavé, mnohí preto medicínu nechcú robiť.

Vravíte „morálne nezaujímavé“…?
Skončíte relatívne náročnú školu, po ktorej sa musíte neustále vzdelávať, a stretávate sa so spolužiakmi na pive, ktorí vám hovoria o tom, že majú za sebou tri ťažké rokovania. Vy ste zatiaľ vybavili 40 pacientov, čo je v porovnaní s tými rokovaniami smiešne… Neodhliadnuc od toho, že v práci sa snažíte a stále na nás poľujú. Každý pacient predstavuje potenciálny problém. Vždy je tu riziko, že sa na vás bude sťažovať, bude nespokojný. Máte nad sebou Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, poisťovne a ďalšie inštitúcie. A v takejto atmosfére pod tlakom sme dennodenne. Toto povolanie vôbec nie je docenené, vy okrem toho musíte naháňať kamarátov, ktorý z nich vám zoženie lacnejšie auto, lebo naň nemáte a oni sa vás nechápavo pýtajú: „Ty si to nemôžeš dovoliť? My tu predávame šróby a sme oveľa spokojnejší. Prečo si to vlastne študoval?“ Takto vás viacerí „masírujú“ a mnohí aj povolia. Kopec mojich spolužiakov pracuje vo farmakofirmách, kde je zárobok oveľa zaujímavejší. Ďalšia časť odišla do zahraničia, najmenšia tu zostala a ešte aj z tej najmenšej skupinky mnohí medicínu nechali. Všetci mladí študenti, ktorí nám chodia asistovať na operácie, hovoria, že ich to baví, ale chcú ísť von. Nemáme tu lekárov a nevieme si ich udržať. Ľudia sa nechajú operovať v zahraničí, dokonca aj prezident si dal operovať bedrový kĺb v Česku. To bola hanba… Facka pre nás lekárov. A vy sa pýtate, či sme spoločensky frustrovaní?

Zaujali ma tie sťažnosti. Takže pacienti sa sťažujú neprimerane veľa. Sú tu zahrnuté aj banality?
Pacienti sa sťažujú aj na to, že majú veľkú modrinu. Raz sme tu mali „odhalenú“ pacientku, ktorú pripravovala sestrička a ona urobila cirkus preto, že lekár je muž, ona si priala ženu. Predtým to však nespomenula, nevyhoveli by sme jej, pretože my tu ortopedičky-ženy ani nemáme… A ide sťažnosť. Neviete si predstaviť, na čo všetko sa ľudia dokážu sťažovať. Jedna sťažnosť za druhou.

Tenisky Rafaela Nadala. Podľa ortopéda sú...
Tenisky Rafaela Nadala. Podľa ortopéda sú tenisky ideálnou obuvou aj pre dámy. Autor: SITA/AP, Adam Hunger

Sťažnosti tohto charakteru sa berú vážne?
Ale jasné! Keď pošlete sťažnosť na úrad, dostanete odpoveď. Keby išlo o to, že ste zle operovali, lekár prišiel do práce opitý, alebo sa na vás vykašľal – to by boli vážne dôvody. Ale oni sa sťažujú na úplné hlúposti. Sme neustále atakovaní zo strany pacientov a nikto si nás nezastane.

Odbočím od tejto témy. Odľahčime rozhovor. Máte na nohách tenisky. Idete príkladom pacientom? Čo je vlastne vhodná obuv pre pánov?
Musí byť mäkká a pružná. Zlé to začína byť v prípade, ak vás nejakým spôsobom obmedzuje v pohybe. Či už vám na špičke stláča prsty, máte tvrdú podošvu alebo vysoký podpätok. To všetko je síce esteticky zaujímavé, ale nohe to nepomáha. Dôležité je, ako dlho túto nezdravú topánku nosíte. Ak idete len do divadla alebo na rokovanie a potom sa prezujete, je to v poriadku. Sú účelové topánky, ktoré majú svoje pravidlá a tie treba dodržať. Nemôžete miešať účel a chodiť napríklad v žabkách po meste. To v poriadku nie je. Čo sa týka ženských topánok, podpätok by nemal mať viac ako dva centimetre.

Takže ideálne by bolo chodiť v balerínkach?
Ideálne by bolo chodiť v teniskách.

Aj pre ženy?
Jasné! Keď pôjdete do USA, všetky ženy tam chodia v teniskách. Odporúčam mäkkú, voľnú a nízku obuv.

Futbal je pre ortopédov "vďačný...
Futbal je pre ortopédov "vďačný šport". Veľa úrazov... Autor: SITA

Prečo mnoho ortopédov začína na futbalovom ihrisku? Bol to aj váš prípad…
Lebo sa tam veľa naučíte, je tam veľa úrazov. Máloktorý ortopéd však bude robiť na ihrisku dlho, je to väčšinou pre mladých. Áno, aj ja som tak začínal, bola to dobrá škola.

Dá sa povedať, že futbal je, čo sa týka úrazov, na tej najvyššej priečke?
Nie, nemyslím si to, tých športov je veľa. Hokejisti nám napríklad prichádzajú s ramenami. Futbalisti majú výhodu, že trénujú na mäkkej tráve, kolená dopadajú do mäkkého povrchu a obuv je na to prispôsobená. Pri halovom futbale dochádza k úrazom častejšie. Pre športovcov-amatérov je dôležité, aby šport psychicky zvládli, aby ich bavil, aby boli kondične v pohode. V neposlednom rade ide o to, v akom prostredí ho praktizujú. Nevhodné a rizikové je uzavreté. Pri squashi často dochádza k úrazom, lebo prichádzate do styku so súperom. Porovnajme napríklad squash s bedmintonom. Pri squashi môžete naraziť alebo prudko brzdiť, aby ste nevrazili do steny, pri bedmintone vybehnete, čo je pre pohybový aparát výhoda. Pri squashi je riziko, že sa zrazíte so súperom, keď hráte bedminton, ste sám na svojom poli. Každý šport je záťažový. A nadmerne záťažový, ak naň nie ste dostatočne pripravený. Mentálne, fyzicky alebo svalovo. Ak rok nerobíte nič a potom sa idete lyžovať, ľahko príde k úrazu. Ale keď ste pripravený, svalový aparát je pevný. Tým sa riziko znižuje.

S ktorou časťou tela za vami prichádza najviac pacientov? Budú to tie nešťastné kolená?
Kolená, členky a ramená, ak hovoríme o úrazoch. Nasledujú bedrové kĺby a chrbtica. Buď chodia pacienti, ktorí majú problémy preto, že veľa športujú, napríklad začali behať, lebo je to trendy a kolená sa pri behaní po asfalte ničia. Alebo tí, čo sedia za počítačom, či tí, čo sedia iba za počítačom a odrazu sa rozhodnú naplno športovať a príde k úrazu, takže prechádzajú z extrému do extrému. Máme aj takých pacientov, ktorí vôbec nešportujú, priberajú a majú problémy s nadváhou. Faktom je, že pacientov citeľne stúpa.

Tak nám povedzte, pán doktor, keďže športovať chceme všetci… Ktorý z druhov športov je ku kĺbom najšetrnejší? Počuli sme už o plávaní…
Ja osobne mám najradšej karate. Je to šport, ktorý rozvíja celého človeka rovnomerne, čiže ramená, chrbát, aj držanie tela. Vďaka dlhej histórii je dobre prepracovaný a výhodou je, že ho možno cvičiť až do smrti. A čo sa týka iných športov, ako som už spomenul, dôležitá je mentálna príprava. Športu treba rozumieť, byť fyzicky pripravený a zvoliť vhodné prostredie. Je rozdiel hrať vodné pólo v bazéne a v mori. Hrať futbal na tráve alebo na asfalte.

MUDr. Tomáš Jakubík.
MUDr. Tomáš Jakubík. Autor: Dana Bischof

Na záver trochu osobnejšia otázka. Chodí lekár „po lekároch“?
S kolegami-lekármi sa snažíme navzájom si pomôcť, ako sa dá. Keď mi niekto z nich zavolá, urobím maximum pre to, aby som mu pomohol, lebo viem, že zajtra môžem byť v podobnej situácii ja. Držíme spolu. Ak to niekto nazýva protekciou, tak sa za ňu nehanbím, naopak, som na ňu pyšný.

MUDr. Tomáš Jakubík (47)

Pochádza z Bratislavy, kde vyštudoval Lekársku fakultu. Začínal na Prvej ortopedickej klinike, popri tom pracoval ako lekár v prvoligovom bratislavskom futbalovom klube Inter. V USA absolvoval niekoľkomesačné stáže. V roku 2005 založil ortopedickú kliniku Clinica Orthopedica. Je ženatý a má dve deti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#sťažnosť #ortopédia #operácia #koleno #futbal #artróza
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk