Zároveň sa obávajú, aby ich závery ľuďom neslúžili ako výhovorka, prečo sa nehýbať.
Vedci skúmali údaje zo šiestich štúdií sledujúcich 1¤687 cvičiacich ľudí. Zistili, že približne u desiatich percent z nich sa zhoršil aspoň jeden z ukazovateľov súvisiacich so srdcovými ochoreniami – krvný tlak a hladina inzulínu či cholesterolu. U siedmich percent sa zhoršili hneď dva ukazovatele.
Výskumníci, z ktorých jeden je spoluautorom štúdie odporúčajúcej cvičenia každému, boli z toho zmätení. „Je to bizarné,“ uviedol hlavný autor novej štúdie Claude Bouchard, ktorý je profesorom genetiky a výživy na Louisianskej štátnej univerzite. Ďalší z vedcov Michael Lauer však štúdiu označuje za zaujímavú a dobre vykonanú.
Niektorí jeho kolegovia sa boja dôsledkov výskumu. „Už aj tak veľa ľudí hľadá akúkoľvek výhovorku, aby nemuseli cvičiť,“ hovorí emeritný profesor Stanfordovej univerzity William Haskell. „Teraz sa môžu vyhovárať na to, že by mohli patriť medzi tých desať percent,“ dodal. Denník The New York Times, ktorý výsledky výskumu zverejnil, ale upozorňuje na to, že u desatiny skúmaných sa najmenej pri jednom ukazovateli výsledky, naopak, výrazne zlepšili. U ostatných ľudí sa faktory ovplyvňujúce srdcové ochorenia zlepšili len mierne alebo vôbec.
Problémom výskumov cvičenia a zdravia však podľa vedcov je, že často nesledujú skúmané subjekty dostatočne dlho na to, aby mohli povedať, či sa zlepšenie premieta do nižšieho počtu infarktov či do dlhovekosti. Vedci také závery zo svojich štúdií iba vyvodzujú, a teda tieto závery môžu, ale aj nemusia byť pravdivé. Niektorí kritici preto podotýkajú, že ani zhoršenie niektorých ukazovateľov u cvičiacich nemusí nutne znamenať nepriaznivé zdravotné dosahy. Bouchard hovorí, že ak vedci zo zmeny rizikových faktorov vyvodzujú závery o priaznivom vplyve cvičenia, nemôžu zatvárať oči ani pred opačnou možnosťou.
Americké celonárodné smernice pre cvičenie stavajú tak na záveroch vyplývajúcich z prieskumov hovoriacich o prospešnosti cvičenie, ako aj na štúdiách porovnávajúcich zdravie cvičiacich ľudí s tými, ktorí nešportujú. Ide vraj o slabý dôkaz, ktorý sa často považuje skôr za hypotézu. „Nevieme, či cvičebné programy pre ľudí, ktorí nie sú vo forme, prinášajú lepšie výsledky,“ hovorí Lauer. Podľa neho sa preto veľa debatuje o tom, ako veľmi rezolútne by národné smernice mali byť, ak nie sú podložené jasnými dôkazmi.
Autori štúdie napriek tomu hovoria, že ľudia by mali aj naďalej pokračovať v cvičení. Mohli by však zvážiť pravidelné vyšetrenia rizikových ukazovateľov. Ako podotýka jeden z autorov amerických smerníc pre fyzickú aktivitu William Kraus, žiadny zásah do organizmu vrátane liekov nefunguje úplne pre každého. „Sám cvičím a verím, že cvičenie je pre človeka zdravé. Bol by som radšej, keby cvičili všetci. Na druhej strane však nemôžete ignorovať dáta,“ povedal.