29-ročná Lucka s reumou sa rozhodla urobiť neuveriteľnú vec. Pritom jej bolesti neustupovali ani po tabletkách, ani po plači

Lucii Hľadajovej diagnostikovali bolestivé zápalové autoimunitné ochorenie, reumatoidnú artritídu, keď mala osem mesiacov. Už ako dieťa musela začať pravidelne užívať lieky. Do škôlky nechodila a školou podľa vlastných slov „preplávala ako malá rybka, ktorá sa vytratila zo svojho rybieho húfu“. Choroba a jej liečba jej spôsobili mnohé životné obmedzenia aj výpadky z výučby, v siedmom ročníku ju na nejaký čas zachránila nová biologická liečba. Po čase však nastali komplikácie, početné hospitalizácie a opäť sa musela vrátiť ku kortikosteroidom. Stihla Monitor v deviatom ročníku a začala študovať konzervátorstvo a reštaurátorstvo starých kníh a papiera, ktoré jej do života prinieslo umelecké cítenie. Jej diagnóza si však opakovane vyžiadala daň na dochádzke v škole.

„V tom čase som prvýkrát použila frázu – čo nerozchodíš ty, rozchodí teba,“ tvrdí Lucka. Možno by to ešte lepšie znelo: čo nerozchodíš, to ťa rozhodí. Ani netušila, aká veľká je to pravda. Lieky s obsahom metotrexátu spôsobili v jej tele apokalypsu. Aj tak sa rozhodla študovať ďalej, na vysokej škole. Po skončení štúdia sociálnej práce začala pracovať so seniormi, čo ju podľa vlastných slov naučilo trpezlivosti, pokore a úcte k starším.

Foto: archív Lucie Hľadajovej

Lucia Hľadajová, reuma „Mojou najväčšou záľubou sú však hory a príroda. Našla som v nich pokoj a slobodu zároveň,“ tvrdí Lucia.

„Mojou najväčšou záľubou sú však hory a príroda. Našla som v nich pokoj a slobodu zároveň,“ tvrdí Lucia. „Hory sú neuveriteľné, masívne, nádherné, neskutočné a silné. Začalo sa to prvou jazdou na lyžiarskom vleku, neďaleko našej dediny. Dnes sa nebojím zdolávať štíty vo Vysokých Tatrách. Síce s pokorou, ale hrdosťou – že môžem.“

Lucka sa rozhodla, že do svojej tridsiatky prejde Cestu hrdinov SNP. Treba si uvedomiť, že v rámci tejto trasy človek odkráča denne 20 aj 40 km, prespáva v útulniach, na karimatke, stravu si zabezpečuje po ceste a všetko potrebné si so sebou nesie v batohu. Je to náročný výkon aj pre zdravého človeka v kondícii, nieto ešte pre žieňa s reumatoidnou artritídou, ktoré musí každé ráno presviedčať svoje zapálené, stuhnuté kĺby, aby sa rozhýbali.

Foto: archív Lucie Hľadajovej

Lucia Hľadajová, reuma ,,Čo nerozchodíš ty, rozchodí teba,“ tvrdí Lucka. Možno by to ešte lepšie znelo: čo nerozchodíš, to ťa rozhodí.

Tri roky plánovania a príprava na cestu, ktorá spočívala v nosení činiek v batohu, tréning spánku na karimatke, v spacáku na zemi v spálni i v užívaní kolagénu ako pre stokilové žriebä. Prvý krok na svojej vysnívanej ceste urobila v prvý júnový deň. A potom ešte veľa ďalších spojených s bolesťami i slzami. V daždi, sparne, v páľave, v noci jej bola zima a cez deň teplo. Strava tiež, logicky, nemohla byť stopercentná a srdcový tep mávala aj 180 úderov za minútu. Jej „domov na chrbte“ vážil 12 kg, niektoré dni museli namiesto sprchy stačiť vlhčené vreckovky, nuž a o čistých ponožkách sa mnohé dni po sebe dalo iba snívať.

„Každé ráno je veľmi ťažké, dnes som sa zobudila s opuchnutou pravou rukou… Každé ráno to bolí viac a viac, otlaky, opuchnuté členky, boľavé bedrá, kolená alebo len nenálada na všetko… Vďakabohu, všetko sa to počas dňa prestrieda a zmierni. Každým krokom sa posúvam ďalej, ale nielen kilometrovo… Okrem toho, že som reumatička, som aj nezmar,“ nevzdávala to Lucka. Po ceste stretla veľa úžasných ľudí a mnohých, čo jej pomohli. Ďalší ju povzbudzovali na sociálnych sieťach aj na stránke cestasnp.sk. Prvá väčšia kríza nastala na šiesty deň v Kysaku, kde si aj poplakala a rozmýšľala, či ísť ďalej, pretože ju strašne boleli päty. Každý rok znamenal bolesť. Potom sa kríza ešte prehĺbila. A potom ich už možno aj prestala rátať… Tie krízy, tie slzy, aj tie pochybnosti, či to dokáže. V istej fáze musela svoje putovanie jednoducho prerušiť a potom sa zasa vrátila.

Foto: archív Lucie Hľadajovej

Lucia Hľadajová, reuma Reumatické ochorenia patria medzi najrozšírenejšie na svete. Na Slovensku sa odhaduje, že je to 45-50-tisíc pacientov.

„Rozbiehalo sa mi ťažko, veľmi ťažko. Bolesti neustupovali ani po tabletkách. Bolesti neustupovali ani po plači. Z cesty som volala aj na reumatológiu, že nestihnem plánovanú kontrolu v ambulancii. Reumatologička aj jej sestrička ma však veľmi podporili. Lekárka mi povedala, že je na mňa veľmi hrdá. Koľko lekárov vám toto povie?“

Napokon to „odkrívala“ až po záver. Bol ním posledný júnový deň, 22. deň cesty. A napriek všetkému trápeniu si všade stíhala všímať aj krásu okolitej prírody. „Na Ceste SNP si nesiahnete na dno, na Ceste SNP si siahnete na dno nespočetne veľakrát,“ hovorí. „Každý deň som si dávala malé ciele, na základe ktorých som dosiahla veľké výsledky. Keď sa spätne obzriem, vidím hádam miliardu krokov – a mnohých ľudí, čo ma počas celej cesty podporovali – predovšetkým však moja rodina, môj mapový vedúci, priateľ Robko, hlavný podporovateľ, bez ktorého povzbudzovania a pomoci by som to naozaj nedokázala. S vesmírnou trpezlivosťou so mnou poctivo konzultoval každý kilometer, vymýšľal plány a riešil odvoz aj zvoz … proste všetko.. Videla som všetky tie krásy, zelené stromy a počula spievať vtáčence. Lenže nebolo to všetko len o krásnych veciach. Moje zdravie dostalo zabrať tak, ako nikdy doposiaľ. S hnačkou som bojovala viac ako týždeň, počas cesty som brala antibiotiká, na malú som chodila 1–2× denne a moč bol oranžovo-červený. O potláčaní reumatických bolestí ani nehovorím, pretože tomu rozumie len ten, kto reumu má.“

Všetky tieto úskalia prekonala.

Je to všetko málo? Alebo veľa?

A podľa čoho sa to vlastne meria?

Aj keď možno neprešla každý meter „po červenej“, svoju vlastnú hrdinskú cestu si prešla.

Luckin digitálny denník si môžete prečítať TU .