Záchranár MUDr. Dobiáš: Nemám rád krv, preto ju zastavujem

Známy záchranár, špecialista na urgentnú medicínu, čerstvý prezident Slovenského Červeného kríža a odborný garant projektu Krajina záchrancov doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD., so svojím typickým sarkazmom rád šokuje výrokom, že aj on zle znáša pohľad na krv.

Preto sa snaží krvácajúcu ranu ošetriť a obviazať, aby nemusel hľadieť na vytekajúcu červenú tekutinu a nedošlo mu mdlo. „Akákoľvek poskytnutá prvá pomoc je lepšia ako nijaká,“ odkazuje tým, čo sa boja. V 75 % prípadov bude prvú pomoc potrebovať blízky človek z rodiny alebo z práce. „Necháte svoje dieťa alebo kolegu z kancelárie vykrvácať, pretože je vám pri pohľade na krv zle?“

Špecialista na urgentnú medicínu doc. MUDr. Viliam
Dobiáš, PhD.
Špecialista na urgentnú medicínu doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD.
Autor: Peter Jančárik, Seesame

Vy krv iným nielen zastavujete, donedávna ste sa aj veľmi intenzívne zbavovali tej vlastnej na transfúznej stanici. Až tak, že ste sa stali držiteľom Medaily prof. Kňazovického za darovanie krvi. Kedy ste darovali krv po prvýkrát?
To si pamätám veľmi presne, pretože po prvýkrát som krv daroval 21. augusta 1968, keď nás obsadili Sovieti. Šírili sa vtedy výzvy, že nemocnice potrebujú krv a každý, kto má viac ako osemnásť, môže prísť. Hrdinsky sme sa na transfúznu stanicu vybrali asi desiati, na námestí sa však strieľalo, horelo, vybuchovali autá, všade boli tanky… Naša skupina postupne redla, odhodlanie ochabovalo, ale nakoniec sme sa asi dvaja „doplazili“ k transfúzke. Odvtedy som darúval krv 41 rokov. Pred dvoma ma vyradili pre ochorenie, ešte som do tej šesťdesiatpäťky mohol párkrát dať.

Otázku Dobrý deň, aké máte ťažkosti? ste na svojich výjazdoch položili nespočetne veľa ráz. Aj vás sa to občas niekto opýta?
Priamo takto nie, ale ľudia sa ma často pýtajú, ako sa mám. A ja odpoviem: Ďakujem, mám sa výborne. Prečo by som sa nemal mať? Počas každej služby vidím toľko biedy – zdravotnej, sociálnej, ekonomickej či vzťahovej, že ja sa nemôžem sťažovať. A ešte zvyknem dodať: Ďakujem, mám sa lepšie ako všetci moji pacienti.

Máte veľmi veľa pracovných aktivít: píšete knihy, školíte záchranárov, rozhodujete na súťažiach záchranných tímov, od októbra ste prezidentom SČK. Prečo ešte chodíte aj na výjazdy so záchrankou?
Viacerí ľudia to tak opatrne formulujú, že vo svojom veku by som už naozaj nemusel… (Smiech.) Ale mňa to vážne baví! Baví ma aj pedagogická činnosť, ale neviem si predstaviť, že by som to nerobil a učil o tom. Keby som v praxi nerobil záchranársku prácu, o pol roka, rok študenti zistia, že rozprávam o niečom, čo poznám len z rýchlika. Nerobím to však preto, aby som nezaostal ako učiteľ, pre mňa je práca na záchranke naozaj niečo ako koníček.

Na facebookovej stránke máte peknú hlášku, vraj keď má človek rád to, čo robí, tak vlastne nepracuje.
Keď som na záchranke, relaxujem od učenia. Keď učím, relaxujem od záchranky. A keď si chcem oddýchnuť od záchranky aj učenia, sedím doma pri počítači a píšem nejakú knihu. Mám pocit, že toto povedal Tomáš Garrigue Masaryk: Nie je dôležité robiť to, čo má človek rád, dôležité je mať rád to, čo človek robí. Keď vstávam ráno o piatej, lebo na pol siedmu idem do Hlohovca do služby, teším sa na to. Naozaj mám málo takých dní, keď sa mi nechce.

V populárnom seriáli Sanitka sa hlavný hrdina Vojtěch Jandera dostal k záchranke takpovediac za trest. Dodnes mnohí lekári v rámci brandže vnímajú túto prácu v teréne ako podradnú, nepohodlnú, prílišný adrenalín. Vy nie?
To je ako medzi farármi. Niektorí sú v kostole a slúžia omše. Iní robia misionárov v Afrike či na Papui Novej Guinei a musia pracovať v podstatne ťažších podmienkach. Záchranári sú vysunutá ruka nemocnice. Možno stále sú na záchranke aj lekári, ktorí to robia preto, že ich nikde inde nechcú. Alebo si za nadčasy na záchranke privyrábajú popri inej práci na obvode. Je však mnoho takých, čo chcú cielene robiť výlučne záchranárov a práve takíto dvíhajú úroveň nášho odboru.

Ale pripúšťate, že v nemocnici je to pohodlnejšie?
Každý lekár začína po promócii kolovať po nemocničných oddeleniach. Ani na záchranke nemôžete začať pracovať hneď po promócii. Mnohí si ľahko zvyknú na to, že majú okolo seba starších kolegov, s ktorými môžu konzultovať, k dispozícii majú labáky, CT, ultrazvuky, hadičky s kamerami. Majú čas na diagnostiku. Ak sa takto „rozmaznáte“ v nemocnici, v teréne sa cítite ako nahý v tŕní. Tam je človek sám a diagnostické prístrojové zariadenia sú obmedzené, musí sa okamžite rozhodovať, ocitá sa v strese. Sú však povahy, ktorým práve tento adrenalín vyhovuje. Na ten stres sa dá zvyknúť, nie je to až také strašné.

Dá sa v tomto smere vôbec dostať do nejakej rutiny? Sám ste povedali, že najhorším možným pochybením je odchýliť sa od zaužívaných postupov.
Na niektoré ochorenia a stavy jestvujú vzorové postupy, medzinárodné odporúčania – na úrazy, infarkty, mozgové príhody. To sú štandardy, ktoré treba poznať a dodržať. Mnohé diagnózy a situácie sa navyše opakujú, minimálne 20 percent výjazdov napríklad tvoria pacienti s vysokým krvným tlakom. Štandardizované postupy sú výhodné v tom, že ak máte zvládnutú túto „remeselnú časť“, môžete sa väčšmi sústrediť na nuansy a odlišnosti jednotlivých prípadov.

S niektorými situáciami sa stretávate zriedkavo – napríklad s pôrodom doma. Chodíte v rámci školení aj na gynekológiu?
To nie. V pôrodnici máte teplo, ticho, sterilné prostredie. My rodíme v kuchyni pri sporáku, v panelákovom výťahu. To sa nedá porovnať. Sú však základné úkony, ktoré musím vykonať vždy v rámci starostlivosti o rodičku, o novorodenca. Nacvičujeme si to na realistických modeloch. Takisto ako resuscitáciu.

MUDr. Viliam Dobiáš.
MUDr. Viliam Dobiáš.
Autor: Dagmar Vecanová

Vy si ešte musíte nacvičovať resuscitáciu? Veď ju robíte takmer denne naživo!
Na to je medzinárodné odporúčanie. V šesťmesačných intervaloch je potrebné drilovať ju na modeloch. Za pol roka sa totiž aj do oživovania na reálnych ľuďoch dostanú niektoré „muchy“, ktoré je potrebné odstrániť. Napríklad záchranár resuscituje rýchlejšie, ako by mal. Takže traja nacvičujú a jeden-dvaja sa na nich pozerajú. Takisto je dôležitá súhra, ako sa traja záchranári majú pri pacientovi rozostaviť, aby si navzájom nezavadzali, že ten, čo prinesie monitor, musí ho otočiť tak, aby naň videl lekár kľačiaci pacientovi pri hlave a podobne. Jednoducho, musia byť zohraní. Aj záchranári majú svoju choreografiu. Dobrá posádka sa spozná aj podľa toho, že aj bez veľa slov každý vie, čo má robiť. Prídeme na nejakú adresu, urobím diagnostiku, pacient je v bezvedomí, nedýcha, poviem jediné slovo: Resuscitujeme. Pre jedného záchranára to znamená naložiť elektródy, analyzovať srdcový rytmus, v prípade potreby nabiť prístroj, aplikovať výboj. Medzitým ja stláčam hrudník a dýcham za pacienta. Druhý zatiaľ zaistí žilu, nachystá 1 mg adrenalínu a 20 ml fyziologického roztoku, podá to, zodvihne pacientovi ruku, aby to rýchlejšie stieklo do krvného obehu. Tie postupy sú v rámci Slovenska viac-menej uniformné a kompatibilné s postupmi, ktoré používajú záchranári v Japonsku, Austrálii, vo Švajčiarsku a podobne.

Kto najčastejšie zneužíva záchranku?
Čo je to zneužitie záchranky? Bývajú dni, keď aj na troch, štyroch adresách za sebou vôbec neotvorím liekový kufor. Odmeriam tlak, vyšetrím, pozhováram sa a ideme preč. Hovorím tomu apoštolát. Starenka žije sama, hluchá, slepá, rádio nemôže počúvať, na televízor a noviny nedovidí, susedky pomreli. Zobudí sa o druhej v noci, spomenie si na päť rokov mŕtveho manžela, od žiaľu sa jej odrazu ťažko dýcha. Má 75 rokov, čo môže urobiť operátor? Musí tam niekoho poslať. Ja prídem, lieky nepotrebuje, pozhovárame sa, privediem ju na iné myšlienky. Áno, nešlo o ohrozenie života, ale operátor to nemá ako spoznať a nemôže riskovať, neposlať výjazd a ju ráno nájdu mŕtvu. Sú ľudia, ku ktorým takto chodíme aj 3-, 4-krát mesačne, ale vždy musíme prísť, pretože jedného dňa to už nemusí byť psychika, ale reálny infarkt či porážka. Približne 30 % neodôvodnených výjazdov je v každej krajine.

Psychoterapiu v podobe rozhovoru asi najviac potrebujú opustení starkí.
V poslednom období aj mladší ľudia. Aj tí sú dnes labilní. Trpia neurózami, vzostupom tlaku. Zhoršenie stavu pri chronických ochoreniach má psychosomatický pôvod. Keď sa pýtam, čo ich rozrušilo, spočiatku sa každý tvári, že nemá žiadne problémy. Neskôr priznajú problémy so synom, manželom, strach z prepúšťania v práci. Ľudia by si často mohli pomôcť aj sami, ak by chceli. Ak je rozčúlenie príčinou vzostupu tlaku, treba všetkých vyhodiť z miestnosti, užiť liek na upokojenie, vydýchať sa, počkať. V 99 percentách prípadov sa tlak upraví a netreba volať sanitku.

Väčšina ľudí si myslí, že záchranku najviac zneužívajú opilci a bezdomovci.
Tí si k sebe záchranku obyčajne sami nevolajú. Namiesto nich to urobia pseudohumanisti, ktorí namiesto toho, aby sa ich opýtali, či niečo nepotrebujú, zavolajú 155 a kráčajú ďalej. Človek, ktorý má krvácanie do mozgu alebo nebezpečne nízku hladinu cukru, vás obyčajne pri takejto otázke nepošle do teplých krajín. Ak áno, môžete s pokojným svedomím odísť. Pri opilcoch, ktorí nemajú žiadne poranenie, sa často s nostalgiou spomína na záchytné izby. Ja v nich však nevidím význam. Opilec totiž ani na záchytke nemôže ostať bez vyšetrenia v nemocnici, pretože pod obrazom otravy alkoholom sa môže skrývať krvácanie do mozgu, hypoglykémia, mozgová príhoda. Preto potrebuje kompletné vyšetrenie, ktoré stojí možno dvetisíc eur. Tieto peniaze naše zdravotníctvo nikdy neuvidí. Načo by potom išiel do záchytky a zaplatil desať eur za nocľah? Kým sa takýmto notorikom nebude aspoň časť nákladov za ošetrenie strhávať zo sociálnych dávok, dôchodku, alebo nebudú nútení si to odpracovať, budeme všetci financovať ich závislosť. Navyše ja z hľadiska zneužitia záchranky nevidím rozdiel medzi opilcom a cukrovkárom, ktorý nedodržiava životný štýl, lieta od hypoglykémie ku hyperglykémii a pravidelne k nemu chodí sanitka.

Viete niekedy už ráno odhadnúť, aké prípady budú dominovať? Napríklad infarkty, ktoré sa spájajú so syndrómom pondelkového rána?
Pri infarktoch či porážkach podľa mňa nejestvuje závislosť od konkrétneho dňa v týždni. Hovorí sa, že infarkty sú najčastejšie na tretí či štvrtý deň dovolenky, keď poklesne hladina stresových hormónov, ktoré nás do určitej miery chránia. Nemyslím si však, že tie čísla sú nejako štatisticky významné. Niekedy sa zvýši počet volaní po reláciách ako Pošta pre teba či Modré z neba. Na základe zhoršeného psychického rozpoloženia divákov sa začnú vo zvýšenej miere prejavovať nežiaduce príznaky telesných ochorení. Stúpne im tlak, ostane im nevoľno. Aj na základe biopredpovedí, ktoré ohlasujú tretí záťažový stupeň.

Je zriedkavé, že niekto poskytne prvú pomoc skôr, ako dorazí posádka záchrannej služby? Je to udalosť mesiaca, ako píšete vo svojej najnovšej knihe veselých aj smutných príbehov z 20-ročnej praxe záchranára Volali ste záchranku?
Stáva sa to naozaj len občas, že ľudia poskytnú prvú pomoc. Nahlásia bezvedomie, ale potom si spomenú, že dotyčný je diabetik, podajú mu cukor, a keď prídeme, pacient sa už preberá, ja ho len skontrolujem a poučím. Alebo po úraze v priemyselnom podniku nájdem zastavené krvácanie, obviazanú ranu, pacienta v pohodlnej polohe. Vždy mám z toho dobrý pocit a snažím sa záchrancom poďakovať. Niekedy stačí, aby okoloidúci len ostal pri postihnutom človeku, kým príde odborná pomoc. Aj to už hodnotíme pozitívne. Niektorí šoféri ani nezastavia vozidlo, keď vidia autohaváriu, len zodvihnú mobil a tým považujú svoju povinnosť za vybavenú. Nikto od nich predsa nechce, aby volali operačné stredisko a hlásili, že ide o intrakraniálne krvácanie a fraktúru femuru. Stačí povedať, že v aute sú traja ľudia, jeden nemôže hýbať nohou, dvaja neodpovedajú na otázky. A nedajú sa otvoriť dvere. Operátor tak vie, že má poslať hasičov a minimálne dve posádky záchrannej služby. Potom sa nestane, že sanitka príde na miesto havárie o päť minút a ďalších pätnásť nečinne čaká na hasičov, pretože až tam zistí, že k zraneným nemá prístup.

Symbolom záchranárov, pardon, neodkladnej prednemocničnej zdravotnej starostlivosti je modrá „hviezda života“. Pri troche fantázie by sme mohli hľadať paralely aj s hviezdou na vianočnom stromčeku či adventnou hviezdou. Slúžite počas týchto Vianoc?
Na Prvý sviatok vianočný slúžim dvadsaťštvorku.

Líšia sa vianočné výjazdy od tých bežných? Je napríklad viac žlčníkových záchvatov?
Dramatický nárast v tomto smere nepociťujeme, tí, čo sa prejedli, sa obyčajne hanbia, a žlčnikári majú svoje lieky doma. Množia sa skôr stavy súvisiace s depresiou, smútkami, ktoré zhoršia aj chronické telesné ochorenia. Je viac ľudí, ktorí sa chcú dostať do nemocnice, aby neboli počas sviatkov sami. To sú smutné osudy. Aj niekedy urobím ten pokus, a keď pacienta odovzdávam na urgentnom príjme, poviem, že pravdepodobne nejde o stav vyžadujúci hospitalizáciu, ale doviezol som ho zo sociálnych dôvodov. O tom, či si však dotyčného nechajú, rozhoduje vždy lekár na príjme. Tých peňazí, ktoré nám „odtekajú“ zo zdravotníctva ktovie kam, je toľko, že v takomto prípade nemám výčitky svedomia za to, že by som tým neprimerane zaťažil zdravotnícku kasu.

Doc. MUDr. Viliam Dobiáš, PhD.

MUDr. Viliam Dobiáš.
MUDr. Viliam Dobiáš.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Peter Jančárik, Seesame

Anestéziológ, intenzivista a špecialista urgentnej medicíny pracuje v záchrannej službe čiastočne od roku 1976 a na plný úväzok od roku 1998. Od októbra 2013 je prezidentom Slovenského Červeného kríža. Venuje sa pedagogickej činnosti na univerzitách v SR a ČR. Ako autor a spoluautor napísal šesť VŠ učebníc a 155 publikácií. Je prezidentom Slovenskej spoločnosti urgentnej medicíny a medicíny katastrof. Je držiteľom Medaily prof. J. Kňazovického za darovanie krvi, Zlatého záchranárskeho kríža SR za prínos pre záchranárstvo, Národnej ceny za celoživotné dielo v záchranárskej službe atď. Odborný garant projektu Krajina záchrancov (www.prvapomoc.sk), ktorého cieľom je zvýšiť povedomie o potrebe ovládania základov prvej pomoci. Má tri deti, z ktorých sa každé nejakým spôsobom venovalo alebo venuje zdravotníckej a záchranárskej činnosti.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Súvisiace články:

krv, výskum, skúmavka, laboratórium

Homocysteín: Zanáša cievy, ale nie tukom

27.05.2016 06:00

Počuli ste už o homocysteíne? Negatívny vplyv vysokých koncentrácií homocysteínu pri vzniku aterosklerózy sa zistil už koncom 60. rokov.

IBD, ochorenie čriev, lekár

Počúvajte volanie vašich čriev. O čo ide, keď sa povie IBD?

26.05.2016 06:00

Viac ako 10-tisíc Slovákov sa lieči na nešpecifické zápalové ochorenie čriev. Trpia ním ďalšie tisíce pacientov, no o svojej diagnóze nemusia tušiť.

jogurt, probiotiká, výživa

Pozitívne účinky probiotík pre zdravých? Dôkazy nie sú

24.05.2016 06:00

Keď zdraví ľudia konzumujú probiotické produkty, pravdepodobne to nemá žiaden účinok. Poukázala na to aktuálna štúdia.

EÚ, Veľká Británia, vlajka

Náskok odporcov brexitu sa výrazne znížil

31.05.2016 07:38

Zástancovia brexitu, teda odchodu Veľkej Británie z Európskej únie, tri týždne pred referendom o výrazne stiahli náskok opačného tábora.

raketa, KĽDR

KĽDR zrejme opäť neúspešne testovala raketu stredného doletu

31.05.2016 07:02

Severná Kórea sa zrejme opäť neúspešne pokúsila odpáliť balistickú strelu.

Ivo Krpelan

Krpelan: Záchranky by mohli existovať aj bez lekárov

31.05.2016 07:00

Regionálny riaditeľ spoločnosti Falck v rozhovore pre Pravdu hovorí, že lekár by mal zostať v nemocnici, tam patrí, a na záchranke by mali pôsobiť len záchranári.

Vysoké Tatry, hory, turistika, skaly

O Slovensko je záujem, prišlo o štvrtinu viac turistov ako vlani

31.05.2016 06:49

Záujem zahraničných turistov o Slovensko v prvom tohtoročnom štvrťroku pokračoval v raste. Tradične najviac hostí z cudziny tvorili Česi.