Prečo sú vlastne deti drzé? Lebo sa snažia presadiť svoju osobnosť a zistiť, pokiaľ siahajú hranice ich slobody. Ale existujú aj ďalšie dôvody, ktoré odborníci rozdelili do štyroch kategórií:
1. Dieťa je drzé, lebo cíti potrebu upozorniť na svoju existenciu.
2. Dieťa je drzé, lebo testuje svoju schopnosť ubrániť sa.
3. Dieťa je drzé, lebo chce dominovať v detskom kolektíve i v rodine, alebo si kompenzuje nevýhodnú pozíciu v jednom z týchto sociálnych priestorov.
4. Dieťa je drzé, lebo je dezorientované, sklamané a potrebuje získať pocit moci.
Sebapresadzovanie dieťaťa je podľa psychológov úplne normálny jav, ale nesmie presiahnuť istú hranicu. V prípade, že s dieťaťom nemôžete racionálne komunikovať, dieťa bez mihnutia oka ignoruje vaše rozhodnutia alebo používa urážlivé slová, je hranica tolerancie výrazne prekročená a mali by ste sa o jeho správaní poradiť s detským psychológom. Ak sa však dieťa za túto hranicu ešte nedostalo, ale jeho prejavy a reakcie vám dokážu zrýchliť tep natoľko, že by to zaujalo aj kardiológa, urobte nasledovné:
Zamyslite sa nad svojim vlastným správaním.
Rešpektujete city a názory svojho dieťaťa a správate sa k nemu s primeranou úctou? Nezhadzujete a neohovárate pred dieťaťom svojich príbuzných, známych, susedov alebo kamarátov svojho dieťaťa? Nepoužívate pred dieťaťom nevhodné výrazy a prirovnania? Dávate svojmu dieťaťu dostatok pozitívnej motivácie a vediete s ním zdvorilú konverzáciu? Nepoužívate náhodou vety typu „chceš vidieť, ako ti jednu vylepím?“, alebo sa radšej vyjadrujete spôsobom „ďakujem, že to chápeš“? Každý rodič by si mal totiž uvedomiť, že dieťa, ktoré ho privádza do stavu zúrivosti, je predovšetkým „výrazom“ jeho genetického vkladu a rodinnej výchovy. A odtiaľ treba začať.
Rozlišujte odvrávanie a drzosť.
Nepotláčate prirodzené emócie svojho dieťaťa, jeho názory a potreby? Ak dieťa môže – primerane pozícii dieťaťa – presadzovať svoju vôľu, pri správnom vedení obvykle akceptuje, že všetko má svoje pravidlá. Vyhlásenia typu „nenávidím fazuľu“ netreba pokladať za bezočivosť a neúctu.
Reagujte príkladne.
Nenechajte sa dieťaťom vyviesť z miery (veľmi často ide práve o to)! Stručne a v duchu prvoplánovej logiky dieťaťu vysvetlite, čo sa vám nepáči. Nevyjadrujte sa neurčitým spôsobom a nepoužívajte plané hrozby typu „ešte raz takéto niečo povieš a uvidíš!“, ale povedzte radšej „rozprávaj tak, aby sme ti rozumeli, ďakujem“.
Snažte sa byť chápaví.
Aj deti majú svoj citový život, prežívajú sklamania, prehry, frustrácie… Sporadické výbuchy zlosti u dieťaťa netreba dramatizovať, stačí dieťaťu vysvetliť, že ste z jeho nevhodného správania veľmi smutní, lebo máte obavy, že sa mu stalo niečo zlé. Niekedy stačí dieťa iba ubezpečiť, že vám môže dôverovať a môže sa na vás vždy spoľahnúť. Svojim ústretovým správaním mu vlastne „vyrazíte zbraň z ruky“.
Nevyhrážajte sa a zbytočne netrestajte.
K typickým „rodičovským prešľapom“ patria prázdne slová („toto oľutuješ!“) a nezmyselné tresty, ktoré dieťaťu odopierajú zmysluplné činnosti, v rámci ktorých získava duševnú rovnováhu, sebaistotu a vnútorný pokoj. Inými slovami: nerobte zo seba nepriateľa, iba dieťaťu pripomeňte, že hoci je zlosť normálna vec, ak chce človek žiť v civilizovanej spoločnosti, musí sa vedieť ovládať; a pokiaľ to neurobí, čaká ho trest. Týmto spôsobom dáte dieťaťu druhú šancu.
Zachovajte chladnú hlavu.
Vysvetlite dieťaťu, že u vás nenájde partnera na hádky. V konfliktnej situácii rátajte aspoň do dvadsať a aj dieťaťu dajte čas a priestor na upokojenie. Potom žiadajte vysvetlenie jeho neprimeraného správania a prejavte ochotu pochopiť jeho problém.