Domáce násilie sa pravidelne opakuje a okrem fyzického môže byť psychické, sexuálne, ekonomické či sociálne, pričom sa často vyskytuje ich kombinácia. Násilník tak môže zároveň partnera biť, zakazovať mu sociálne kontakty a ponižuje ho aj psychicky neustálou kritikou či zosmiešňovaním.
Psychické násilie
„Nikdy nič neurobíš dobre. Čo by si bezo mňa robila? Veď by ťa nikto nechcel,“ asi také znejú typické vety, ktoré doma prednáša „klasický“ predstaviteľ psychického domáceho násilia. Svoju obeť neustále kritizuje a zosmiešňuje, aby si myslela, že za nič nestojí a mohol ju tak ľahšie ovládať. Ďalšími znakmi tohto druhu násilia sú spochybňovanie duševného zdravia, prianí a želaní, zľahčovanie obáv, vyhrážanie sa a vydieranie (násilník môže hroziť bitkou, odobratím detí, vlastnou samovraždou) aj kontrola, kam obeť chodí a čo robí, všetko mu musí hlásiť.
Veľmi typická je aj manipulácia najmä prostredníctvom vyvolávania pocitu viny: „Ak by si toto a toto neurobila, všetci mohli byť teraz spokojní, vidíš, čo si spôsobila.“ Postupne sa z postihnutej či postihnutého, pretože aj muži sa stávajú obeťou psychického násilia, stáva nesvojprávna troska, ktorá už o ničom nemôže rozhodovať sama. Pozor, psychickým násilím nie sú bežné hádky, keď si partneri, hoci aj prudko, vymieňajú svoje názory.
Čítajte viac Každá tretia žena zažila násilie v nejakej forme: Najčastejší útočník je partner!
Ekonomické násilie
Ako sa bude doma narábať s peniazmi, to má byť výsledkom vzájomnej uspokojivej dohody. Ak sa obidvaja na tom zhodnú, je jedno, či budú mať spoločný účet alebo dva oddelené účty a ako si podelia výdavky. Naopak, zlé je, ak jeden vnúti tomu druhému svoju predstavu ako tú najlepšiu (samozrejme, pre neho samého).
Klasickými znakmi finančného násilia sú zamedzenie prístupu k peniazom, aj k tým vlastným, a nutnosť žiadať násilníka o pridelenie financií s tým, že poskytnutá čiastka je zvyčajne veľmi malá, avšak obeť z nej musí zaplatiť veľa výdavkov.
Sociálne násilie
„Naša láska je tak veľká, že už budeme robiť všetko len spolu a nikoho iného nepotrebujeme.“ Ak vám povie partner podobnú vetu, spozornite a radšej ujdite, kým sa dá. Stretávať sa s príbuznými, priateľmi aj s neznámymi ľuďmi je normálne a žiaduce a partner nemá právo vás v spoločenských kontaktoch obmedzovať.
Sociálne násilie sa prejavuje tým, že obeť nesmie chodiť na návštevy ani si ich nemôže pozývať domov, násilník ju všade sprevádza (do práce a z práce, k lekárovi, na úrady, na nákupy…), kontroluje jej telefón a počítač, či náhodou neudržiava „nežiaduce“ kontakty a zakazuje jej tiež pozerať televíziu, aby bola od sveta izolovaná úplne.
Fyzické a sexuálne násilie
Fyzické týranie zvyčajne začína psychickým násilím, až príde prvá facka a koleso násilníckeho správania sa začína neúprosne roztáčať. Medzi prejavy fyzického násilia patria najčastejšie facky, rany päsťou, búchanie hlavy o stenu či radiátor, hrdúsenie, ťahanie za vlasy, bitie nejakým predmetom (napríklad opaskom) či pálenie rôznych častí tela cigaretou. Nič z toho nie je v poriadku a od takého partnera treba ujsť čím skôr, pretože lepšie to nikdy nebude.
A napokon, sexuálne násilie sa veľmi podobá tomu fyzickému. Obeť je s pomocou násilia nútená robiť také sexuálne praktiky, ktoré jej nie sú po vôli. Neplatí pritom, že sex je v manželstve povinný a môže sa vynucovať násilím, i po uzatvorení manželského zväzku je to dobrovoľná vec.
Ako si pomôcť?
Ak máte pochybnosti už od začiatku, najlepšie je s pochybným človekom do partnerstva či manželstva ani nevstupovať. Ak s ním už žijete, snažte sa vzťah opustiť, nečakajte na zlepšenie, nepríde. Nie vždy je to však také jednoduché, najmä ak sú vo zväzku maloleté deti a násilnícky človek svoju obeť kontroluje na každom kroku.
Dôležité je informovať svoje okolie o tom, čo sa doma deje. Vedomosť o tom by mali mať príbuzní, susedia, v prípade fyzického či sexuálneho násilia aj polícia. Kontaktovať možno organizácie, ktoré sa domácim násilím zaoberajú a jeho obetiam pomáhajú. Ak nemá obeť kam ísť, môže osloviť azylové domy či príbuzných. Pomoc možno hľadať napríklad na tejto adrese.
(Zdroj informácií: Státní zdravotní ústav ČR)