Keď číta v časopisoch články o anorexii a bulímii, väčšinou po prvých riadkoch prevráti list. Sú to podľa nej hlúposti, ktorých autori netušia nič o duši dievčat postihnutých poruchami príjmu potravy. Aj keď psychiatri niečo šípia, dievčatá im nikdy celú pravdu nevyklopia. Neveria im. Hanbia sa, že sú v rukách „cvokárov“. Všetko zľahčujú, vymýšľajú si. Aj Jana bola taká…
„Presne si pamätám, ako to začalo. Všetky baby v prvej triede na gympli už mali chalana, len o mňa nikto nezakopol. Aj keď som sa tvárila, že žiadneho vlastne ani nechcem, trápilo ma to. Ale nie zas tak veľmi, aby som mala nejaké depresie alebo čo,“ hovorí. Hrávala basketbal, bola najlepšou v družstve. Chcela byť najlepšia vo všetkom, čo robí. Lenže za trénera nemala práve psychológa. Zakomplexovaný plešivý tučný starý mládenec netušil, čo sa odohráva v hlave jeho mladej zverenkyne. Aj keď rozhodovala o zápasoch, neverila si. Nepochválil ju. Používal humor, ktorému mladé dievča nerozumelo. A keď jej na tréningu zakričal: „Sa ti s tým lodným kufrom miesto zadku zle behá, čo?“ položil základ jej diagnóze.
„Aby sme si rozumeli – bola som odmalička veľmi štíhla a vysoká. Nikdy na mne nebolo tuku nazvyš. Skôr mi chýbal. Milovala som pohyb, nebolo kedy priberať. Ale keď tréner začal s narážkami na môj zadok, uverila som mu, že som tučná. Veď keby som nebola, tak by som isto mala nejakého chlapca,“ vysvetľuje svoje vtedajšie rozmýšľanie Jana. A keď sa jej spolužiačka v triede nič netušiac priznala, že sa skúša naučiť vracať po jedle, aby nepribrala, Janin osud bol spečatený.
Prvé pokusy opisuje ako katastrofu. Oči jej vyliezali z jamôk, ako sa márne snažila zo seba dostať jedlo von. Navyše v umakartovom záchode panelákového bytu, kde bolo ťažké utajiť akýkoľvek zvuk. Zakrádala sa z neho s opuchnutými uslzenými očami, aby si ju nikto nevšimol. Námaha sa však „vyplatila“. Po mesiaci si už ani prsty nemusela pchať do krku, aby dosiahla, čo chcela.
Keďže nehladovala, ale jedla ďalej normálne, nikto si nič nevšimol. A Jana začala chudnúť. Keď jej úbytok váhy zaregistrovali kamarátky a závistlivo to okomentovali ako „super“ schudla, iba ju to povzbudilo. „Rodičom stačilo nahovoriť, že som začala viac trénovať. Prv, než moja váha pri nadštandardnej výške klesla na kritických 51 kíl, som odišla študovať do iného mesta,“ pokračuje Jana.
V novom basketbalovom kolektíve chcela zaujať, bála sa, že keď nebude niečím výnimočná, nik sa s ňou – prišelkyňou – nebude baviť. A tak popri dvojfázových tréningoch prestala jesť. Jedna kocka uvareného bujónu a kúsok suchého chleba bola jej denná strava. Alebo len jedno jablko. „A po týždni hladovky ma premohol neopísateľný hlad. Doslova som zožrala všetko, čo sme mali jedlé na izbe. Končilo sa to niekde pri suchých ovsených vločkách, kockovom cukre a tvrdom, plesnivom chlebe. Keď na izbe nebolo ničoho, vykúpila som internátny bufet. Napchala som do seba pol kila majonézového šalátu, štyri horalky, dve zemiakové placky a nejaký ten obložený chlebík,“ hovorí.
Žalúdok to samozrejme neuniesol a všetko šlo okamžite von. A Jana chudla ďalej. Keď si jej nový tréner dal dohromady dva a dva a pochopil, čo sa s ňou deje, spamätala sa. Zaúčinkovala hrozba, že to tréner všetko povie jej rodičom. Tak Jana znova začala akože „normálne“ jesť, ale s vracaním neskončila. Chudnúť prestala, dokonca trochu pribrala, čo trénerovi stačilo a hrozba vyzradenia bola zažehnaná. Jana si na tento absurdný spôsob života zvykla. Nikto ju už nespájal s anorexiou, naopak všetci obdivovali jej štíhlu, vyšportovanú postavu.
Keď mala 23, prvý raz otehotnela. V štvrtom mesiaci zvíťazil strach o bábätko, nabrala odvahu povedať manželovi o tom, že asi potrebuje pomoc psychiatra. Bol v šoku, ale podržal ju. Zašli za psychiatrom spolu. K renomovanému odborníkovi na poruchy príjmu potravy. V čakárni okolo nej sedeli samé mladučké dievčatá, ktoré vyzerali ako smrtky. Pripadala si pri nich tučná a… závidela im.
U psychiatričky bola len dva razy. Po druhom sedení si povedala dosť. „Lekárka bola na mňa hrubá. Arogantne do mňa skákala, či si chcem zabiť decko. No asi nie, keď som sama vyhľadala jej pomoc. Ako terapiu mi kázla písať si denník, čo všetko som cez deň zjedla a to bolo všetko. Samozrejme som napísala ledva polovicu. Jej prístup bol pre mňa neprijateľný, viac som k nej nešla,“ spomína Jana.
Na dieťa sa veľmi tešila, preto dokázala svoju chorobu ako tak udržať na uzde. Vracala len málo a priberala. Bábätko sa narodilo zdravé a veľké. Takmer okamžite po pôrode sa jej však zlý pocit z vlastného tela vrátil späť. Hoci ju všetko bolelo, cvičila ako divá. Po pár mesiacoch bola chudšia ako pred otehotnením…
„Manžel si myslel, že už som zo všetkého vonku. Nebola som. Navyše sa pridali prvé rodinné nezhody, prišla kríza a to moje stravovacie šialenstvo len vyostrilo. Opäť som prestala jesť. Od svojho muža som počúvala len samé výčitky, ak bol náhodou doma. Väčšinou nebol. Chýbal mi. Hľadala som príčinu problémov v sebe, chcela som byť lepšia, dokonalejšia – aby ma opäť začal mať rád,“ pokračuje Jana vo svojom príbehu.
Na čas ju vytrhlo z najhoršieho druhé tehotenstvo. Ale pomery v rodine sa nezlepšovali. Keď nie pre vlastného muža, aspoň pre iných chcela byť Jana atraktívna. Znova cvičila, znova nejedla a znova vracala. Stačilo jej, že sa za ňou na ulici chlapi otáčali. Hneď mala lepšiu náladu, zdvihlo jej to sebavedomie. Uvedomovala si, že jej zmýšľanie nie je v poriadku, ale nevedela si pomôcť. Až si našla prácu, popri ktorej nestíhala cvičiť a bola rada, keď stihla aspoň rýchly obed.
Zo začiatku ju to poriadne rozčuľovalo, najmä keď v zrkadle zabadala prvé náznaky celulitídy na zadku. Ale nemala kedy to riešiť. Robota ju bavila, vynášala slušné peniaze, a tak jej obetovala aj čas na seba. Odrazu sa dokázala nad svoje proporcie povzniesť. „Povedala som si no a čo. Mám dve deti, tridsiatku za sebou a kostru mi stále môžu závidieť aj osemnástky. Ale vyliečená nie som. Skôr niečo ako abstinujúci alkoholik. Myslím, že keď sa objaví nejaký vážnejší problém, ľahko môžem skončiť zase v žumpe mojich pomýlených predstáv a hodnôt. Bodaj by sa tak nikdy nestalo. Neviem ako dlho môže telo vydržať toľké dávenie,“ priznáva mladá žena.
Čakáte pointu? „Zavrela by som všetkých, ktorí pchajú vychrtnuté modelky do časopisov. Vyhladovať na kosť by som nechala všetkých, ktorí o zdravej mladej žene či dokonca dievčati povedia, že by mala schudnúť. Chcem, aby sa vrátili roky šesťdesiate, keď naše oblé mamy nosili ultraminisukne a všetkým mužom sa páčili také, aké boli,“ uzatvára Jana.