Ešte donedávna ste boli riaditeľom Operačného strediska Záchrannej zdravotnej služby v Bratislave. Prečo ním už nie ste? Chcete to komentovať?
Ani nie. Bolo to rozhodnutie pani ministerky.
Čo robíte teraz?
Robím opätovne to, čo som už v minulosti robil. Som lekár na záchranke, čiže jazdím so sanitkou v rámci rýchlej lekárskej pomoci za pacientmi. Kedysi som začínal ako internista, keď došlo k reforme záchrannej zdravotnej služby a vytvorilo sa osem krajských operačných stredísk v rámci Slovenska, bol nedostatok ľudí. Vtedy som začal pracovať na záchranke ako lekár a šesť rokov som bol aj lekár operátor na tiesňovej linke 155. Lietal som aj v záchranárskom vrtuľníku a aj som uspával pacientov, čo je tiež náplň špecializačného štúdia v odbore urgentná zdravotná starostlivosť.
Neúnavne však propagujete najmä „neviditeľnú“ prácu operátorov na linke 155. Zopakujme pre ľudí, v čom presne je rozdiel volať 155 a 112? Máte to zdôraznené aj na predsádke vašej knižky.
112 je integrovaný záchranný systém. Toto číslo je optimálne volať pri potrebe technického zásahu, pri dopravnej nehode, úniku chemikálií, požiari, potrebe vyslobodzovať nejaké osoby. Napríklad, ak pri nejakej nehode potrebujete volať aj policajtov, hasičov. 155 je čisto záchranná zdravotná služba a tú je potrebné volať pri akútnych zdravotných problémoch, v ohrození života, pri vážnom poškodení zdravia.
Foto: JOJ Plus
Čiže ak vidím, že človek je v bezvedomí a nedýcha, nebudem sa zdržiavať stodvanástkou, ale rýchlo volám 155?
Ak je postihnutý v bezvedomí a nedýcha, vy alebo niekto iný mu neodkladne musí začať poskytovať prvú pomoc, to znamená masáž srdca. 155 zavolá ten, kto má práve voľné ruky a operátor na linke zostane s vami a bude vás pri laickej resuscitácii navigovať. Ak ste sama, len rýchlo vyťukáte 155, zapnete reproduktor, nestrácate čas a začínate oživovať.
Takže sa laik nemusí báť, že to nezvládne, pretože kurz prvej pomoci absolvoval pred dvadsiatimi rokmi ako súčasť vydania vodičského preukazu? Operátor na tiesňovej linke slovne pomôže.
Presne tak. Bude záchrancu navigovať a medzitým vyšle záchranku. Treba si uvedomiť, že ľudský mozog bez prísunu kyslíka odumiera do piatich minút, takže telefonát priamo na 155 šetrí čas, pretože na linke je priamo školený záchranár. Možno ste počuli príbeh spred niekoľkých dní, keď operátor tiesňovej linky usmerňoval blízkych, ako majú oživovať poldruharočné batoľa, ktoré zasiahol elektrický prúd. Práve vďaka tejto spolupráci sa dieťa podarilo zachrániť. Každému, kto volá na tiesňovú linku, odporúčam pozorne počúvať operátora. Výrazne sa totiž zvýši šanca, že sa postihnutého podarí zachrániť.
Priznám sa, ja osobne som po dopravnej nehode, kde sa, našťastie, nikomu nič nestalo, bola v takom strese, že som doplietla čísla 155 a 158. Pôvodne som chcela volať iba políciu a vyťukala som záchranku. Úplne sa mi triasli ruky.
Stres hrá u volajúceho vždy podstatnú úlohu. Operátori ho musia zohľadniť, akceptovať, volajúceho upokojiť. Často sa stáva, že volajúci namiesto adresy miesta, kde sa niečo stalo, nadiktuje adresu svojho bydliska. Preto operátor opakovane a pre overenie kladie tie isté otázky. Nie je to preto, že by chcel otravovať či zdržovať, medzitým je záchranka už často na ceste. On totiž hovorí s volajúcim, ale medzitým ťuká do počítača a všetky potrebné informácie pošle na dispečera, ktorý vydá pokyn na zásah posádke záchrannej zdravotnej služby.
Keď hovoríme o mieste, kde sa niečo stalo alebo kde niekto skolaboval, od 1. januára 2023 už volajúcich viete lokalizovať.
Predtým sa operátori volajúceho vždy pýtali, kde sa nachádza. Položili mu dve základné otázky – či sa nachádza pri pacientovi a kde to je. Občas sa totiž stáva, že niekto volá záchranku k človeku, ktorý je na druhej strane republiky. Dnes už vedia lokalizovať volajúceho s presnosťou na dva metre. Nie však poschodie, ak ide o výškovú budovu a, samozrejme, vždy sa môže stať, že niekto telefonuje z Košíc, že jeho príbuznému v Bratislave je práve zle, takže aj na to treba myslieť.
Je tam vždy stres, to je jasné, ale ako by sa mal správne uskutočniť takýto hovor? Je nevyhnutné najprv sa predstaviť?
Určite je to slušné. Operátor neskôr potrebuje vedieť, či ste s postihnutým v nejakom príbuzenskom vzťahu, alebo ste náhodný svedok. V prvom rade musí zistiť, kam vyslať záchranku, ďalej, či postihnutý je žena, muž alebo dieťa a do tretice, čo sa stalo, či je tam porucha vedomia, či postihnutý dýcha, či je tam veľké krvácanie. Operátor bude klásť otázky. Ak treba rýchlo zachraňovať život, bude volajúceho navigovať pri resuscitácii či zastavovaní krvácania. Neskôr sa spýta aj na ten príbuzenský vzťah, pretože ak ste manželka alebo matka postihnutého, viete podať niektoré dôležité informácie o ochoreniach, liekoch, alergiách osoby, ku ktorej ste zavolali záchranku.
Čítajte aj Tomáš spadol z výšky piatich metrov. Po úraze vzniklo miesto, kde sa nechodí plakať, ale makať
Na linke 155 je volajúci očami a rukami operátorov. Necíti však občas pri tom telefóne operátor bezmocnosť?
Nielen telefonujúci sú pod tlakom, ale aj operátori tiesňovej linky. Často majú chuť vyskočiť a utekať na pomoc. Opisujem to vo svojej knihe v príbehu „Starký, neodchádzaj“. Starká z malej obce zavolala záchranku k svojmu manželovi, s ktorým boli spolu už sedemdesiat rokov. Keďže nedýchal, na základe navigácie operátorom ho oživovala. Bohužiaľ, sama bola veľmi slabá a nevládala ho oživovať do príchodu sanitky. Nikto iný nebol nablízku. Nie všetky udalosti majú šťastný koniec, nie každý sa dá zachrániť. Stláčanie hrudníka je fyzicky náročné, kto si to neskúsil, nevie, ako rýchlo sa človek unaví po dvoch minútach intenzívnej vonkajšej masáže srdca.
Navyše treba dodať, že sa to robí rýchlosťou sto stlačení za minútu, inými slovami, rýchlejšie, ako plynú sekundy. Treba počítať?
Často nahlas počíta na linke v rámci hlasitého odposluchu mobilu operátor. Ten, kto poskytuje laickú prvú pomoc, by mal počítať len v duchu, aby sa nevyčerpal. Alebo si v duchu spievať pesničku: známu rezkú vianočnú pieseň „Rolničky“ či „Tancuj, tancuj, vykrúcaj“. Alebo „Jedna druhej riekla“. Ich rytmus poslúži ako metronóm a vďaka tomu dodržíte ten správny rytmus stláčania hrudníka. Po dvoch minútach stláčania je dobré sa s niekým vystriedať, samozrejme, ak sa dá.
Vo vašom žargóne hovoríte jednému kolu resuscitácie „slučka“. Čiže šesť slučiek znamená…
Šesťkrát po sebe tridsať stlačení hrudníka a dva vdychy do úst. Cudziemu dospelému človeku však nemusíte dýchať z úst do úst – iba ak je to blízka osoba. Stačí stláčať hrudník. Je totiž lepšie robiť aspoň niečo ako vôbec nič.
Čítala som o prípade, keď sa nešťastná udalosť odohrala blízko operačného strediska a operátori z tiesňovej linky išli osobne pomáhať zranenému.
Takýchto príbehov je už viac. V roku 2019 došlo k nehode motorkára pred krajským operačným strediskom v Bratislave, vtedy operátori zobrali automatický externý defibrilátor (tzv. AED), tašku s prvou pomocou a utekali na pomoc. Podobná situácia nastala aj v Trnave, kde došlo k čelnej zrážke áut na veľkej križovatke pri operačnom stredisku. V Prešove skolaboval muž v budove okresného úradu a krajské operačné stredisko tiesňovej linky 155 sídli v tej istej budove. Dvaja operátori neváhali a okamžite vybehli na pomoc na tretie poschodie. Výboj s pomocou defibrilátora aplikovali až štyrikrát a medzitým poskytovali kardiopulmonálnu resuscitáciu, čiže stláčali hrudník až do príchodu záchranárov. Pacienta sa podarilo oživiť.
Spomínate tzv. automatický externý defibrilátor (AED), s pomocou ktorého vie zachrániť život aj laik. Koľko ich je už rozmiestnených v rôznych častiach Slovenska?
Dnes evidujeme na Slovensku v centrálnom registri viac ako 3100 prístrojov AED rozmiestnených v rôznych častiach republiky. Automatický externý defibrilátor dokáže ovládať aj laik bez medicínskeho vzdelania, ale určite to zvládne s pomocou operátora na tiesňovej linke. Samotný prístroj navyše vydáva pokyny v slovenskom jazyku, stačí ho počúvať. AED sa nachádzajú v nákupných centrách, na športoviskách, v niektorých výškových budovách, kde sídli veľa firiem, majú ich dobrovoľní či štátni hasiči, mestskí policajti a podobne. Tieto defibrilátory už zachránili veľa životov.
Mnohí ľudia nevedia, že sú dva druhy „záchranky“, ktorá k nim príde. Rýchla lekárska pomoc (RLP) a rýchla zdravotná pomoc (RZP). Ako sa rozhoduje o tom, či vyslať posádku s lekárom?
Operátor volaniu priradí prioritu podľa naliehavosti stavu – ak ide o poruchu vedomia, zastavenie krvného obehu, vážne úrazy, vážne dopravné nehody, vtedy je snaha vyslať rýchlu lekársku pomoc. V kritických prípadoch však väčšinou štartuje najbližšia voľná posádka. Záchranári majú vyššie zdravotné vzdelanie aj kompetencie, vedia vyriešiť mnohé naliehavé stavy a nepotrebujú na to nevyhnutne prítomnosť lekára.
Ako vylučujete duálne volania? Niekto odpadne napríklad na Dulovom námestí a traja naokolo vám to chcú zavolať. Alebo tragickú udalosť, ktorú tiež opisujete vo svojej knihe. Stala sa vo februári 2009 v Polomke, keď vlak na železničnom priecestí narazil do autobusu plného ľudí. Vtedy sa rozdrnčia v operačnom stredisku telefóny a na druhej strane linky všetci v panike kričia…
Aby sa predišlo duálnym volaniam, zaviedol sa systém dispečera, ktorý si preverí, či sa napríklad tri volania z Dulovho námestia týkajú tej istej udalosti. Pretože, samozrejme, môže sa raritne stať, že jeden človek odpadne na jednej strane námestia a iný v ten deň môže hoci z tepla skolabovať na jeho druhom konci. Čo sa týka udalosti v Polomke, ktorú spomínate, niečo takéto dá operátorom poriadne zabrať a, verte, nikto si nepraje byť v takýto deň vedúcim zmeny. Operátorka, ktorá ňou v ten tragický deň bola, spolu s ostatnými operátormi musela riadiť a koordinovať celý zásah, vydávať pokyny záchrankám, záchranárskym vrtuľníkom, smerovať ich s pacientmi do tých správnych nemocníc. Hoci operačné stredisko nebolo vidieť a málokto si naň spomenie, bez nich by sa ten stroj, ktorý zachraňuje, nepohol. V ten deň v Polomke v okrese Brezno zahynuli dvanásti ľudia a štyridsaťštyri bolo zranených, z toho štrnásť ťažko. Keby však nebolo záchranných zložiek, dopadlo by to omnoho horšie.
Foto: Števo Rimaj
Operátori sú vyškolení, čo sa týka urgentnej medicíny, mnohí z nich sú záchranári alebo bývalí záchranári, takže si dobre vedia predstaviť situáciu v teréne. Čo však nejaká psychologická intervencia? V knihe opisujete prípad Veroniky, ktorá chcela spáchať samovraždu skokom z komína. Lekár operátor na linke, bol to MUDr. Ján Kovalčík, legenda záchrannej zdravotnej služby na Slovensku, sa s ňou zhováral vyše 20 minút. Presvedčil ju, aby neskočila.
Bolo to ešte v roku 2011 a príbeh mal šťastný koniec. Veroniku od jej úmyslu zomrieť odhovoril a neskôr sa stala detskou lekárkou. Meno sme zmenili, samozrejme. Doktor Kovalčík však v roku 2012 zomrel na onkologické ochorenie a už v čase, keď sa s Veronikou zhováral tým svojím upokojujúcim tónom, musel o svojej zákernej diagnóze vedieť. Ťažko sa to opisuje, celý ten rozhovor som si dodatočne z archívnej nahrávky vypočul a je veľmi „silný“. Veronika neskôr prišla na operačné stredisko, aby sa mu poďakovala, v tom čase už, bohužiaľ, nebol medzi nami. Jeho posledné slová, akési odporúčanie, na tej nahrávke zneli: „Život máte pred sebou. Na vás záleží, ako ho prežijete a koľko radosti druhým urobíte. Moja sviečka pomaly dohára, ale kým budem vládať, tak budem chodiť do práce a pomáhať ľuďom. Ľudia tú pomoc vždy budú potrebovať. Je dôležité, aby sa našlo dosť tých, ktorí tu pre nich budú.“
Sú operátori školení aj na to, aby vedeli poskytnúť aj takúto krízovú psychologickú intervenciu?
Teraz už áno, ale volajúcich, ktorí chcú spáchať samovraždu, mali v minulosti na starosti lekári operátori. Vždy je to náročný hovor, trvá 20–40 minút, aj hodinu, často vám nechcú povedať, kde sa nachádzajú. Musíte sa im dostať pod kožu, postupne si skladať mozaiku. Ak vám povedia, že budú s vami hovoriť, kým im neskončí batéria v telefóne a vzápätí sa dozviete, že už majú len 20 %, ocitnete sa pod veľkým tlakom. Na operačnom sú aj psychológovia, ktorí učia operátorov viesť krízovú intervenciu. Učia sa rôzne techniky, ako ľudí upokojiť, používajú parafrázovanie, čiže zopakujú to isté inými slovami, ozvenu, čiže opakujú niektoré vety, aby dali najavo, že počúvajú a rozumejú. A často sa pýtajú zdanlivo na to isté, ale vedia, prečo to robia.
Foto: Ivan Majerský
Ľudia na operátorov často v telefóne kričia. Sú v strese a navyše na človeka z tiesňovej linky, ktorého nevidím, sa ľahšie kričí. Ako pri tejto práci ochrániť sám seba, aby človek nevyhorel?
Spomínali sme, že niekedy je operátor bezmocný a najradšej by sa sám rozbehol pomáhať. A potom sú situácie, keď je lepšie nebyť priamym svedkom. Doma mnohí potrebujeme ticho, napríklad si zapneme po príchode z práce televízor, ale vypneme na ňom zvuk. Samozrejme, každý z nás je iný, ale po ťažkom dni asi človek nemá veľmi chuť telefonicky hodinu klebetiť s kamarátkou. Operátor denne spracuje 100–150 hovorov. Každý relaxuje po svojom. Mimochodom, čo sa týka telefonátov na tiesňovú linku, ak ide o záchranu života, často sú skutočne famózne deti. Deti sa nepýtajú sa zbytočnosti, počúvajú operátora a poslúchajú príkazy. Presne interpretujú otázky operátora: „Spýtaj sa pána, či ho niečo bolí.“ A v pozadí počujeme: „Ujo, bolí vás niečo?“ Dajú sa dobre navigovať. Malé dieťa možno nezvládne resuscitáciu dospelej osoby, ale ak mu poviete, aby našlo iného dospelého, suseda, okoloidúceho, nepanikári, nemudruje. Ide a urobí to.
Foto: archív MUDr. Pavča
Vo svojej knihe opisujete v príbehu Detektívka skutočné udalosti, z ktorých neskôr v krimirománe „Pochovaní zaživa“ čerpal aj Dominik Dán. Som jeho veľká fanúšička. Poznáte jeho detektívky?
Áno, mám ich prečítané všetky. Pýtali ste sa na psychohygienu, tak pre mňa je ňou aj čítanie kníh. Na to prepojenie som prišiel náhodou. Otvoril som si „dánovku“ Pochovaní zaživa a pochopil som, že ide o beletristicky upravený príbeh, ktorý na operačnom stredisku poznáme. Bol aj medializovaný, takže niet čo tajiť. V bratislavskom Domove seniorov zomierali klienti nápadne častejšie ako inde a aby vrahov polícia mohla usvedčiť, o to sa do veľkej miery zaslúžilo naše monitorovacie stredisko. Od Dominika Dána som si vypýtal povolenie, aby som z jeho knihy mohol v jednom zo svojich príbehov citovať.
Čítajte viac Dominik Dán: Konečne normálna vražda? Iste, veď na Púpavovej ulici žijú normálni ľudia
Keď hovoríme o vraždách, ťažko sa čítal príbeh o vražde v priamom prenose, ktorú si „vypočul“ jeden z operátorov tiesňovej linky…
Vypočul som si tú nahrávku. Verte mi, že by ste to nechceli nielen vidieť, zažiť ani počuť. Žena zavolala na tiesňovú linku, pretože ju prenasledoval agresívny manžel. Chcel ju zabiť. Podarilo sa jej na chvíľu zamknúť v kúpeľni. Polícia bola na ceste a operátor s ňou bol do poslednej chvíle na linke. Vo filme by záchrana prišla v poslednej chvíli, ale tu sa to nepodarilo. Bola to smrť v priamom prenose. Operátor, ktorý prebral ten hovor, odišiel do dôchodku a nepodarilo sa presvedčiť ho, aby ešte rok, dva potiahol. A je to pochopiteľné.
Ale potom sú také krásne príbehy, keď sa až z nemeckého Frankfurtu podarí do šiestich hodín dopraviť antisérum proti jednému z najjedovatejších hadov na svete, aby uhryznutý syn chovateľa nezomrel, však?
To keby niekto sfilmoval a obsadil do hlavnej úlohy Toma Hanksa, bol by z toho parádny film. U nás antisérum proti koralovcovi nikde v republike nemali. Nemali ho ani v Prahe. Na operačnom stredisku mali šesť hodín na to, aby ho niekde zohnali. V krátkom čase sa podarilo zorganizovať prevoz antiséra s pomocou bežného letu z Frankfurtu do Viedne, tam čakala sanitka, ktorá ho s pomocou rakúskej policajnej eskorty „na majákoch“ priviezla na hranicu so Slovenskom, následne do Bratislavy. My totiž na území iného štátu nemôžeme používať majáky. Z Bratislavy vzlietol záchranársky vrtuľník a dopravil antisérum do Martina. Chlapec bol zachránený, dostal ho včas.
Čítajte rozhovor Rozhovor so záchranárom: Matke sa dieťa zadusilo mliekom
Volajú ľudia na 155 kvôli zvieratám?
Občas kvôli psom, mačkám, lebo veterinár už neordinuje, tak pošlite záchranku. Pamätám si, keď na tiesňovú linku volal pán a žiadal záchranku k papagájovi, ktorý dostal epileptický záchvat.
A poslali ste mu záchranku?
(Úsmev.) Samozrejme, že nie.
Bývajú také rána, keď viete, že dnes bude zlý deň? Keď je poľadovica, tak je to viac-menej jasné.
Silvester. Do desiatej večer pokoj, najmä po polnoci sa to začne. Na Štefana. Silné sú piatky, mladí sa idú zabávať. Letné festivaly. A potom sú to nečakané tragédie, ako bola tá v Polomke či hromadná nehoda na diaľnici, výbuch v Novákoch a podobne. Zatiaľ, kým my sa tu pekne rozprávame, niekto bojuje o život. Ale operátor je tam s jeho záchrancom na linke.