Stalo sa to v roku 2019. Z piatich metrov spadol rovno na chrbát. Mal tridsaťpäť. „Pamätám si všetko,“ rozpráva sympatický chlapík, ktorý nemá problém hovoriť o čomkoľvek. „Ostal som pri vedomí, uvedomoval som si, ako zábradlie spolu so mnou letelo nadol, aj tú neuveriteľnú bolesť po dopade na tvrdú zem. Jeden z hrudných stavcov, ten dvanásty v poradí, Th12, sa mi roztrieštil a jeden z jeho úlomkov sa oprel o miechu. Aj po páde, aj keď ma viezli do nemocnice, mohol som ešte hýbať nohami. Hneď v ten podvečer ma operovali, aj po zákroku som ešte bol pohyblivý.“
Lekár mu v rozhovore po operácii na rovinu povedal, že ide o závažný úraz, lebo bola zasiahnutá miecha. Dodal však, že na invalidný vozík to nevidí. Tomáš Dittrich sa logicky potešil. Bude to dobré. O. K.
Nebolo.
Foto: Neurogym
Vy ste ochrnuli
Na druhý deň za ním prišla rehabilitačná sestra. Nohami hýbal, vedel ich zodvihnúť, nevedel však ovládať chodidlá. Spočiatku nohami hýbal iba v ľahu, neposlúchali ho však členky. „Takto nemôžem ostať, veď nebudem môcť šoférovať,“ preletelo mu hlavou.
„Nebojte sa, budete rehabilitovať, to sa spraví.“ No veď áno, pravidelná „rehabka“, najprv cvičenie na posteli, neskôr chodúľka, po nej barly a čoskoro zas začne samostatne chodiť.
Na tretí deň po zákroku ho odrazu prešla strašná bolesť od členkov až nahor, po brucho. Porovnateľná s tou po páde. Bum. Odrazu si prestal cítiť celé nohy. Prišiel lekár, urobili ďalšie testy, zobrazovacie vyšetrenia. A odrazu pri jeho posteli vyriekol osudovú vetu.
„Pán Dittrich, vy ste ochrnuli.“
Foto: Neurogym
Toto bude nové – pot i slzy
Čo to znamená? Chytíš si nohu a necítiš ju. Cítiš ju v ruke, áno, v nohe však necítiš vôbec nič. Lekár Tomášovi povedal, že za 16 rokov jeho odbornej praxe sa mu u pacienta niečo podobné nestalo. Vždy je to o tom, že úraz je akoby bod nula a následne sa stav iba zlepšuje. V Tomášovom prípade došlo k opuchu a zakrvácaniu. Stav sa mu v porovnaní s obdobím tesne po úraze zhoršil. Treba to prijať ako fakt.
Máš tridsaťpäť a odrazu si sa dostal pod bod nula. Do mínusu.
Tam niekde sa začína Tomášov ďalší životný príbeh. Ďalší štart. Obujme si tenisky a poďme zaprieť nohy do pomyselných štartovacích blokov. Toto bude nové – pot i slzy. Po mesiaci v nemocnici rehabilitácia v Kováčovej. „To zariadenie v sebe nesie také fluidum viery a optimizmu, každý mi hovoril, že tam ma postavia na nohy. Bola to moja veľká nádej a vízia – síce poriadne nerozumieš, čo sa ti stalo, ale o mesiac, o dva, o tri to bude inak. Ako keby si človek zlomil nohu. Zahojí sa to, dajú dole sadru, zrehabilituješ a všetko sa vráti do pôvodných koľají,“ spomína bez nejakého pátosu Tomáš.
Ale v Kováčovej ho na nohy nepostavili. Tam navyše človek isté veci nevníma tak citlivo. V Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej je všetko prispôsobené pre ľudí na vozíkoch. Široké chodby. Toalety pre vozičkárov. A všade naokolo podobné alebo ešte horšie osudy. "Je to úplne iný svet. Vozíš sa na kolovrátku a všade je nejaká ruka, čo ti pomôže. Po troch mesiacoch strávených tam som však prišiel domov a asi vtedy pre mňa nastal reálne najťažší moment.
Odrazu som zistil, že 80 % vecí, ktoré som doteraz robil, banality, ako sadnúť si na sedačku, vybrať z kuchynskej skrinky pohár, ísť na toaletu… že sa to nedá. Prvý rok bol extrémne náročný a nerád by som sa vrátil v čase práve do tohto obdobia. Chodili za mnou kamaráti, známi, áno, pomáhali, ako vedeli, každému, kto ma uvidel, objavili sa spočiatku v očiach slzy. Predstavoval som si, ako sedávam zavretý v byte a hľadím na ulicu cez okno. Na ten život tam. Mal som aj plán, ako to celé ukončiť," pripúšťa vecne a úprimne.
Mal heslo: Všetko alebo nič.
Foto: Neurogym
Nie plakať, ale makať
S priateľkou absolvovali vážny rozhovor. Veľmi sa ľúbili, ale mala právo sa rozhodnúť. Chcel ukončiť vzťah, ona je mladšia o trinásť rokov, mal tridsaťpäť, ona dvadsaťdva. „Plakali sme obaja a ona povedala, že si nevie predstaviť svoj život bezo mňa. To bol ten moment, keď som si sľúbil, že to nevzdám nielen kvôli sebe, ale kvôli nej. Začal som chodiť po rehabilitačných centrách na Slovensku, v Čechách, v Maďarsku i Rakúsku. Všade bolo niečo dobré a niečo fungovalo, veľa vecí sa mi zdalo byť aj zbytočných a – všetko to stálo strašné peniaze. Dvojtýždňová poisťovňou nehradená rehabilitácia s pobytom bežne stojí tisíce eur, niečo v tele síce naštartuje, ale vrátiš sa domov a zas len sporíš a v rámci zbierok zhromažďuješ peniaze, aby si mohol ísť na takú či podobnú znova. A zase štart nanovo. A takto dookola,“ vysvetľuje Tomáš.
Už nechcel vidieť biele nemocničné kachličky a cítiť pach dezinfekčných prostriedkov. Nechcel, aby bol jeho terapeut oblečený v zelenej a bielej. Chcel prísť do rehabilitačnej miestnosti alebo skôr telocvične, kde bude vládnuť domácka priateľská atmosféra a zakričať už od dverí: Čaute! Chcel prísť niekam, kde budú cvičiť ľudia s otvorenou mysľou a v dobrej nálade, niekam, kde terapeut je priateľ, s ktorým si po cvičení možno priamo v priestoroch gymu (telocvične) vypiť kávu či čaj, niekam, kde sa možno denne vrátiť, cvičiť správne a pod dohľadom, a pritom to človeka finančne nezruinuje.
Tak vznikol v Banskej Bystrici Tomášov životný projekt. Neurogym.
Miesto, kam sa nechodí plakať. Tam sa chodí makať.