„Režem sa a neviem prestať, možno by som s tým aj vedela skončiť, kebyže chcem, ale ja neviem, či chcem. Je to ako droga. Aj keď mi je dobre, mám nutkanie: Urob to. Nerežem sa každý deň, skôr raz za týždeň už vyše roka, pomôžte mi, prosím.“ To napísala prednedávnom na istý medicínsky internetový portál Eliška.
Sebapoškodzovanie, ktorému sa hovorí aj sebazraňovanie, sebatrýznenie či odborne automutilácia je akt fyzického násilia, ktoré človek spôsobuje sám sebe. „Ide o vyjadrenie psychickej bolesti s pomocou bolesti fyzickej. Sebazraňovanie je vysielaný signál, akési volanie o pomoc,“ píše sa na webstránke zodpovedne.sk, čo je projekt spolufinancovaný EÚ zameraný predovšetkým na ochranu detí a mládeže.
Príčinou je prežívanie psychickej záťaže, ktorú človek nevie inak spracovať a riešiť. Pri fyzickej bolesti sa produkujú endorfíny, „hormóny šťastia“, ktoré následne uvoľňujú prežívaný stav napätia, najmä stres a úzkosť. Proces sebapoškodzovania má priam rituálny charakter – príprava naň, samotné ubližovanie si, následne ošetrenie. Medzi najčastejšie formy sebazraňovania patrí škrabanie, rezanie, pichanie, prepichovanie, pálenie a podobne.
Osobné tajomstvo dotyčného
Problém sebapoškodzovania nie je taký ojedinelý, ako si možno mnohí myslia. Ide však o osobné tajomstvo dotyčného, o ktorom veľmi nerozpráva. Najčastejšie sa vyskytuje v období puberty vo veku 11–25 rokov, ale objavuje sa aj v neskoršom veku. Podľa niektorých tvrdení sa vyskytuje tri- až štyrikrát častejšie u dospievajúcich dievčat ako u chlapcov a skutočný výskyt v populácii sa dá vzhľadom na skrytú formu tohto správania ťažko zistiť. V Spojených štátoch sa píše o jednom percente populácie, vo Veľkej Británii odhadli, že o akt sebapoškodzovania sa už niekedy pokúsil jeden z pätnástich mladých ľudí. Mimochodom, spoločensky akceptovaným sebapoškodzovaním je tetovanie a piercing.
Pravda pred niekoľkými rokmi písala o vtedy 27-ročnej Monike zo stredného Slovenska, premiantke gymnázia a absolventke Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Monika si začala ubližovať vo svojich šestnástich rokoch zdanlivo nevinným vytláčaním si vyrážok, neskôr sa začala rýpať v koži aj s pomocou ihiel, špendlíkov, nožničiek, žiletiek.
„Jednoducho prepadnem nástojčivému pocitu, že niečo nie je v poriadku. Vyhľadám samotu a neodolateľné nutkanie vyoperovať čosi z vlastnej rany na tele ma dokáže opantať na celé hodiny. Je to zvláštny blúznivý stav sústredenia sa na to jediné… Potom mám na chvíľu vytúžený pokoj, ale s geometricky narastajúcimi výčitkami stúpa aj napätie a začarovaný kruh sa uzatvára,“ opisovala svoje pocity v tom čase. Pokúsila sa aj o samovraždu. Za psychiatrom išla dobrovoľne, nepomáhali jej však antidepresíva ani lieky zo skupiny emočných stabilizátorov, ktoré vyrovnávajú nálady. Dokonca absolvovala elektrošoky. Redakcia sa ju po rokoch snažila kontaktovať – bezúspešne.
Liečba musí byť komplexná
Na tému sebapoškodzovania bolo vytvorených viacero internetových stránok. Viaceré z nich majú však doslova temný charakter a odborníci ich považujú za nebezpečné, pretože podľa zodpovedne.sk „ukazujú nové trendy deštrukčného procesu, ktoré môžu ohrozovať zdravie človeka“. Na druhej strane – v našej spoločnosti sú ľudia postihnutí sebapoškodzovaním onálepkovaní ako blázniví a psychotickí, boja sa preto požiadať o pomoc. Tajomná povaha tohto problému zvyšuje pocity hanby a izolácie, a to bludný kruh len uzatvára. V prípade odhalenia tohto problému je najdôležitejšia pomoc zo strany najbližších a vyhľadanie odborníka, ktorým môže byť psychiater, psychológ či psychoterapeut.
V publikácii „Sebepoškozování“ psychiatrička MUDr. Andrea Platznerová vysvetľuje, že sebakaličenie nie je agresivita v zjednodušenom zmysle slova, jeho cieľom je len v malom zlomku prípadov smrť, naopak, ide o akúsi nezrelú snahu o prežitie. „Liečba pacientov, ktorí sa sebapoškodzujú, je obyčajne komplexná. Liečba liekmi zahŕňa liečbu antidepresívami, používa antipsychotické lieky, stabilizátory nálady, protiúzkostné lieky,“ píše PhDr. Adriana Ďuricová v Bedekri zdravia.
Nevyhnutná je aj dlhodobá psychoterapeutická starostlivosť. „Najdôležitejšou zásadou ostáva pokúsiť sa, aby sebapoškodzujúci sa nezostal so svojimi prežitkami izolovaný, sám. Každý má obyčajne niekoho, o kom vie, že to s ním myslí dobre. Jemu je možné naznačiť, že sa niečo deje a požiadať o radu, či už nejde o situáciu a správanie, keď je potrebné konzultovať odborníka na duševné zdravie.“
Najčastejšie spôsoby sebapoškodzovania
Rezanie/strihanie: Najčastejší spôsob sebapoškodzovania. Bežne sa používa nôž, žiletka, kúsok skla alebo iné ostré predmety. Väčšina porezaní sa nachádza na ramenách, nohách, zápästiach a hrudi, niektorí ľudia sa porežú aj na bruchu, tvári, prsiach, genitáliách. Najčastejšie sa však vyskytuje na ramenách či zápästiach, kde si možno ľahko vymyslieť výhovorku, napr. „Porezala som sa pri varení“.
Popáleniny: Zvyčajne sa robia cigaretami, zapaľovačom, zápalkami, horúcimi či horiacimi predmetmi. Podobne ako pri rezaní ľudia sa popália na ramenách, zápästiach, nohách, hrudi.
Zásahy do rán/pomýlené liečenie: Väčšina ľudí si zasahuje do hojenia rán, ale za sebapoškodzovanie sa to považuje vtedy, keď sa to robí kontraproduktívne. Niektorí ľudia si permanentne zoškrabúvajú chrasty, strkajú si do rán ihly, špendlíky alebo iné predmety, aby nanovo otvorili ranu, ktorá sa im nepozdáva, a „vyoperovali“ z nej všetko, čo tam podľa nich nepatrí.
Udieranie sa: Udieranie sa päsťami, zvyčajne do hlavy alebo stehien.
Extrémne obhrýzanie si nechtov: Mnohí ľudia si obhrýzajú nechty, o sebapoškodzovanie však ide, ak zasahuje až do pokožky a vedie ku krvácaniu.
Škrabanie sa: Bežné škrabanie sa môže zvrhnúť na chorobné. Koža sa zoderie až do krvi, okrem nechtov sebapoškodzujúci na to používajú aj ostré predmety ako nôž, hrebeň, ceruzku a podobne. Neraz sa deje nevedome.
Vytrhávanie si vlasov, resp. chlpov: Nazýva sa aj trichotilománia. Postihnutý si vytrháva vlasy, ale môže ísť aj o obočie, bradu či iné ochlpenie. Snaží sa to maskovať napr. klobúkom alebo v prípade obočia slnečnými okuliarmi.
Lámanie si kostí: Zriedkavá, ale o to vážnejšia forma sebapoškodzovania. Chorý na to používa ťažké predmety, ako sú kladivo, tehla a pod. Niektorí ľudia sa hádžu o stenu či o dvere.
Prejavy sebapoškodzovania z praxe psychiatra
- Sebapoškodzovanie ako prejav vážneho duševného ochorenia – ide o situáciu, keď pacient koná pod vplyvom psychotickej poruchy myslenia alebo vnímania. V tejto skupine sa vyskytujú vážne poškodenia ako amputácie prstov, končatín. Psychiater MUDr. Hollý z Hronoviec vo svojej praxi videl amputáciu penisu v dôsledku rozkazujúcej halucinácie u schizofrenika.
- Sebapoškodzovanie ako uvoľnenie vnútorného psychického napätia – v tejto podobe sa môže vyskytovať u mentálne retardovaných ľudí, u ľudí s poruchami osobnosti, ale aj u ľudí, ktorí zjavne netrpia inou psychickou poruchou. U rozumovo zaostalých sa najčastejšie vyskytuje búchanie hlavou do steny, škriabanie kože. Pri poruchách osobnosti je najčastejšie škriabanie kože.
- Sebapoškodzovanie ako demonštratívne správanie. Môže byť účelové, kde je evidentný zištný cieľ – napr. u väzňov, ale niekedy zištný motív chýba, napr. u predstieravých porúch. MUDr. Hollý vo svojej praxi videl obarenie horúcou vodou. Asi najčastejšie sa psychiatri so sebapoškodzovaním stretávajú pri predstieraných samovraždách. Tam ide o akési volanie o pomoc: „Pozrite sa na mňa, som v bezvýchodiskovej situácii!“
- Sebapoškodzujúce sa správanie u agresívnych ľudí, keď zamedzením agresivity navonok obráti jedinec toto správanie voči sebe.