„To, že pri tangu držíte druhú osobu v náručí, navodzuje určitý láskyplný vzťah,“ hovorí psychologička Silvina Perlová, koordinátorka Štúdia tanga v psychiatrickej liečebni Borda. Ide o jeden z ústavov v Buenos Aires, ktorý prijal tento tanec ako terapiu.
Mágia tanga, ktoré sa zrodilo v 19. storočí v dvoch veľkých prístavoch oblasti Río de la Plata – Buenos Aires v Argentíne a Montevideu v Uruguaji, a bolo v roku 2009 zapísané na zoznam svetového dedičstva UNESCO, pomáha chorým lepšie zvládať ich problémy, vysvetľuje psychologička.
„Tango vás, samozrejme, neuzdraví,“ priznáva. „Avšak počas jednej tanečnej hodiny nemajú pacienti halucinácie, sú sústredení na to, aby robili dobre kroky.“
Borda je psychiatrická liečebňa pre mužov, ale Silvine Perlovej pomáhajú vo výučbe tohto obtiažneho tanca dobrovoľníčky. Dvadsiatka pacientov sa nesmelo púšťa do prvých krokov v ovzduší plnom pokoja a ústretovosti.
Štúdio tanga štátnej nemocnice Ramos Mejía v Buenos Aires využíva tú istú technikuu inej vekovej kategórie: u ľudí tretieho veku. Tentoraz ide o to prekonať depresie a pocity prázdnoty, ktoré ohrozujú tých, ktorí po mimoriadne aktívnom živote odišli do penzie.
„Ľudí, ktorí odišli do dôchodku, zabíja nečinnosť. Tango im umožňuje znovu nájsť aktívny spoločenský život,“ vysvetľuje 67-ročný Alba Balboniová zo Štúdia tanga, v ktorom pracujú aj mladí ľudia.
Fráza, že „na tango treba dvoch“, používaná na vysvetlenie faktu, že v každom konflikte je zodpovednosť často zdieľaná, je nepochybne kľúčom k terapeutickej efektívnosti nemocnice Borda. „Pomocou tanga liečime psychózu, pretože tento tanec núti chorého nadväzovať vzťah s druhým, hoci tento druhý nežije práve v jeho svete,“ zdôrazňuje Silvina Perlová.
„Bez druhej osoby niet tanga a tanec nie je možný bez vzájomnej koordinácie,“ uvádza. „K tancu je ten druhý úplne nevyhnutný, rovnako ako pravidlá alebo kroky,“ dodáva.
„Je prekvapujúce pozorovať, ako prirodzene títo chorí – namiesto toho, aby zostávali uzavretí vo svojom svete – vychádzajú v ústrety druhému, hľadajú ho. Otvárajú sa okolitému svetu, aby mohli tancovať.“
Nemocnica Ramos Mejía má sálu Carlosa Gardela, nazvanú podľa slávneho skladateľa tanga z počiatku 20. storočia. Stala sa oázou akési vzájomnosti vo svete chorých, lekárov a sestričiek. „Pre starých ľudí je tango magické,“ vyhlasuje Alba Balboniová, ktorá strávila 33 rokov v Spojených štátoch. V Štúdiu tanga je veľmi pozorná voči novoprijatým. „Táto mágia spočíva predovšetkým v tom, že druhého držia v náručí,“ dodáva.
Jeden zo „žiakov“, 65-ročný Federico Tressero, je touto mágiou zrejme už úplne pohltený. „Zvykáme si držať druhého v náručí. V akadémiách tanga sa zdôrazňuje predovšetkým choreografia, zatiaľ čo my dávame prednosť kontaktu.“