Pre Pravda.sk to povedala psychologička Mirina Hochelová. Dodala, že takého človeka treba na nejaký čas stlmiť liekmi. Psychoterapia sa totiž podľa jej slov nedá robiť v rozbehnutej psychóze alebo pri nejakej ťažkej traume. Pacientov v takýchto stavoch treba najprv upokojiť, až potom možno znova pokračovať v spolupráci so psychológom.
Rozdiel medzi psychiatrickou a psychologickou pomocou je napríklad ten, že u psychológa musí človek spolupracovať aktívne. „Musíme sa oprieť o zdravú časť osobnosti, ktorá má takú silu, že ona to zvládne,“ povedala psychologička.
Aj ona je názoru, že psychoterapia sa podceňuje. Nielen na Slovensku. „Bola veľmi obľúbená a známa v Amerike, ale tieto časy sú preč. Psychoanalýza síce stále prežíva, ale už na ňu nikto nemá čas. Vysedávať tri roky u psychoanalytika nikto nevládze,“ tvrdí Hochelová. Aj to bol dôvod, prečo sa psychoterapeutické metódy skrátili a sú oveľa rýchlejšie. „Ľudia majú pocit, že psychológ je niečo nečitateľné a neprehľadné. Nevedia, o čom to vlastne je.“
Čo sa psychologičke logicky nepáči, no na Slovensku stále prežíva, je prívlastok, ktorým spoločnosť ešte stále nálepkuje psychiatrických pacientov. Sú považovaní za „bláznov“, a preto sa k psychiatrovi nikto nechce dostať. „A je to škoda,“ myslí si Hochelová, „lebo sú to lekári, ktorí by v ťažkých životných problémoch ľuďom pomohli. Psychiater je lekár ako každý iný.“
Psychoterapia je určená, resp. nápomocná pre neurotikov, ľudí s rôznymi fóbiami. Psychoterapeuta navštevujú aj tí, čo si nevedia poradiť so vzťahovými alebo výchovnými problémami, nezamestnaní, ženy, ktoré nemôžu otehotnieť, majú partnera alkoholika, alebo nezvládajú starostlivosť o starých rodičov. „Sú to bežné problémy, ktoré prináša život, ale sú veľmi zaťažujúce. Sú ľudia, ktorí ich zvládnu, iní sa zosypú,“ tvrdí M. Hochelová.
Foto: Snowball
Závažné životné udalosti v rodine sa dajú prekonať aj vlastnými silami, bez antidepresív a inej podpornej liečby, no nie každý to dokáže. Podľa Hochelovej slov sú však aj ľudia, ktorí svojím patologickým smútkom zaťažujú okolie. Ak problém zasahuje do bežného chodu života, zamestnania a výchovy detí, treba vyhľadať psychológa. Existujú totiž mikrotraumy a väčšie traumy. „Mikrotraumy väčšinou ľudia zmetabolizujú, ale tie väčšie, keď sa dobre nespracujú, zapadnú do podvedomia, kde si žijú svojím životom a šarapatia. Keď príde niečo veľké, vytiahnú sa na povrch a znásobia, lebo sa pripočítajú k tomu, čo sa aktuálne stalo. A to je zbytočné,“ myslí si Hochelová.