Keď ste dostali depresiu, ako ste sa cítili? Boli ste smutná?
Smutná je ešte veľmi pekný výraz. Nič ma nebavilo. Stratila som záujem o všetko, o rodinu, vôbec som sa nemohla hýbať, mala som problém vstať z postele. Nevládala som prejsť dvadsať schodov, prešla som ich na trikrát a ešte mi musel pomáhať manžel.
Ako ste zistili, že je to choroba?
Prvýkrát som bola u lekára, až keď som sa pokúsila o samovraždu. Dva mesiace ma liečili v nemocnici, potom som začala ako-tak fungovať. Najväčšie depresie sa však začali, keď mi zomrela dcéra. Nedokázala som vnímať ľudí, aj keď ma povzbudzovali. Ja som chcela, ale nešlo to.
Mali ste pred ochorením nejaké koníčky?
Aktívne som športovala, každý deň som bicyklovala, chodila na prechádzky, na huby, veľa som cestovala…
Keď prepukla depresia, vedeli ste tieto činnosti vykonávať?
Nedokázala som sa starať ani o domácnosť.
Ako sa ešte depresia prejavovala?
Dlhé roky som mala poruchy spánku, ak som vôbec zaspala, trápili ma nočné mory, nevedela som spať, ak som zaspala, mala som veľmi ťažké sny. Keď si to tak teraz všetko spätne premietam, tak vlastne už od malička som mala veľký strach, nevedela som sama spať. Museli byť pri mne rodičia. Občas ma strach prepadne aj teraz. Bojím sa starnutia. Samotnej smrti sa už nebojím, ale mám strach, čo bude potom. Ale musím povedať, že v poslednom čase sa držím.
Čo vám pomohlo?
Zabrala mi liečba. Zo začiatku, asi pred desiatimi rokmi, som brala lieky, ktoré ma oblbovali, to mi akurát znemožnilo pracovať. Teraz beriem jeden nový liek a ten mi pomohol. Začala som spávať, postupne zmizli ťažké sny, teraz zaspím a vstávam normálne na budík, aj keď mám problém vstať. Preto si budík dávam o polhodinu skôr, aby som sa vedela naštartovať. Ešte sa mi stane, že zabúdam, neviem si spomenúť kedy sa mi narodili deti či rodina, ale riešim to tak, že ich dátumy mám zapísané v kalendári. Tiež si tam zapisujem, čo ma čaká a kam mám ísť…
Pracujete alebo ste už len doma?
Som na čiastočnom invalidnom dôchodku. Vozím syna do školy, venujem sa psovi, mám veľkého temperamentného ridgebacka, s ktorým prechádzam 10 až 15 kilometrov denne, prípadne každý druhý deň.
Už máte z toho radosť?
Áno, mám z toho radosť. Bolo obdobie húb, tak som chodievala do lesa, mám celkom slušnú zásobu. V horách dokážem relaxovať, aj keď niekedy mi kopce dajú poriadne zabrať. Ale teším sa z toho, získavam tam energiu, ktorú potrebujem, aby som sa mohla venovať synovi. Už nepomýšľam na samovraždu.
Chodievate na kontroly?
Áno, pravidelne jedenkrát do mesiaca chodievam za psychiatrom do ambulancie, jedenkrát za dva mesiace chodím aj na psychoterapiu, to mi tiež veľmi pomáha.