Sexuologička Oľga Jamborová: Pohlavie máme v hlave

"Narodila si sa ako dcéra a zomrieš ako dcéra!" Aj takúto vetu počula psychiatrička a sexuologička MUDr. Oľga Jamborová od matky dievčaťa, ktoré sa chcelo stať mužom.

19.05.2019 06:00
sexuologička MUDr. Oľga Jamborová Foto: ,
Sexuologička MUDr. Oľga Jamborová.
debata (20)

Pani doktorka je možno jednou z dvoch či maximálne troch lekárok na Slovensku, ktoré sa zaoberajú diagnózou F64, čiže poruchami sexuálnej identity. Dnes sa tomu hovorí aj rodová dysfória. Odborníci ako ona to nemajú jednoduché. Transgenderom sa venuje už 14. rok a má okolo 150 takýchto pacientov.

Koľko žiadateľov o zmenu pohlavia za vami príde napríklad za rok?

V čase, keď som s tým začínala, zo sexuológie som atestovala v roku 2005, mala som za celý rok dvoch-troch pacientov. Teraz sa mi občas stáva, že sa mi ohlásia aj dvaja-traja za týždeň.

Prosím? Ako si vysvetľujete takýto nárast?

Určite sa o tejto téme viac hovorí aj píše v médiách. Ale niekde musí byť aj nejaký iný problém, o ktorom my zatiaľ nevieme, a ktorý by vysvetľoval, prečo sa rodia takíto ľudia. Transrodovosť je totiž vrodená, človek sa s rodovou dysfóriou narodí, istý čas trvá, kým sám pochopí, v čom má problém, dôjde k tzv. coming outu. Po určitom čase sa tým začne zapodievať. Niektorí prežijú celý život „v nesprávnom tele“, a nenájdu odvahu povedať to svojmu okoliu, respektíve zmeniť to. Možno súčasná väčšia otvorenosť v komunikácii „naštartuje“ aj takýchto ľudí, ktorí by sa v minulosti neprejavili. A možno je príčina aj v niečom v našom prostredí. Veď napríklad ani nárast autizmu si nevieme vysvetliť.

Ako definujeme rodovú dysfóriu, ktorej sa v minulosti hovorilo aj transsexualita?

Porucha rodovej identity sa definuje ako minimálne polročná túžba žiť a byť akceptovanou osobou ako člen/ka opačného pohlavia. Obyčajne ju sprevádza aj želanie, aby sa telo čo najviac zhodovalo s týmto preferovaným pohlavím. Čo možno dosiahnuť pomocou operácií a hormonálnou terapiou.

Pol roka? To sa mi zdá málo.

Tá porucha musí byť kontinuálne prítomná minimálne pol roka. Máme však skúsenosť, že trvá už od detstva, puberty, hoci ja pracujem výlučne s dospelými pacientmi. Aj keď som pôvodne pediatrička, ako sexuologička môžem liečiť výlučne dospelých. U typických transrodových ľudí je v istom zmysle už od detstva jasné, že sa správajú ako opačné pohlavie. Biologické dievčatká inklinujú ku autíčkam, zbraniam, futbalu či hokeju, biologickí chlapci sú skôr jemnejší, páčia sa im bábiky, radi pozorujú mamu pri robení mejkapu. Lenže v tomto období môže byť takéto správanie iba prechodné a vôbec to neznamená, že rodičia majú doma transrodové dieťa! Ja hovorím len o tom, že keď u transrodových ľudí pátrame v histórii, nachádzame dosť jednoznačné prejavy rodovej dysfórie už v detstve.

Aj môj 9-ročný syn si ako trojročný chcel maľovať pery a používať riasenku. Mám sa obávať?

Je to vek, keď deti objavujú, a toto správanie je prirodzené. Ako som už zdôraznila, vôbec to neznamená, že bude mať problém so sexuálnou identitou.

Aby to nebolo také jednoduché, existujú ženy s istými drsnejšími črtami, ktorým hovoríme „mužatky“, pritom tieto ženy vôbec mužmi netúžia byť, aj keď ich výzorom či správaním možno pripomínajú. V angličtine sa zas dievčatám, ktoré sa obliekajú a správajú ako chlapci, hovorí „tomboy“. V Ázii máme dokonca tretie pohlavie, thajských „ladyboys“. Ide výlučne o mužov, ktorí chcú byť ženami, a mnohí z nich sa dávajú aj preoperovať. Rodová identita odrazu vyzerá byť zložitejšia záležitosť, ako by sme si mohli myslieť.

Všetko, čo ste spomenuli, nespadá do skupiny porúch sexuálnej identity. „Mužatky“ sú ženy, aj sa cítia byť ženami. Móda chodiť v saku a nohaviciach je takisto len záležitosť imidžu. Thajskí „ladyboys“ to robia najmä z dôvodu prostitúcie. Porucha sexuálnej identity je však celoživotná porucha pohlavnej identity, ktorá sa prejavuje nespokojnosťou s vlastným anatomickým pohlavím, obyčajne želaním zbaviť sa ho a žiť ako príslušník iného pohlavia. Transrodoví ľudia to v živote majú pomerne ťažké, často ostávajú nepochopení a namiesto túžby predvádzať sa najradšej ostávajú v anonymite. Pravou príčinou rodovej dysfórie nie je samotná voľba, ale problém pohlavia mozgu. Inými slovami – pohlavie máme v hlave. Pri narodení, teraz dokonca vďaka ultrazvuku už pred ním, sa dieťaťu rodovo určí pohlavie podľa toho, ako vyzerá, aké má genitálie. Toto sa však nemusí zhodovať s tým, ako to neskôr ono samo cíti a vníma. Aspoň vidíte, že ani my psychiatri – sexuológovia to vôbec nemáme jednoduché a rozhodnutie „povoliť niekomu zmenu pohlavia“ je veľmi zodpovedné.

Zmene pohlavia sa dnes hovorí tranzícia,... Foto: SHUTTERSTOCK
pohlavie, rod, gender, muž, žena, transgender Zmene pohlavia sa dnes hovorí tranzícia, diagnóza transsexuality bola dokonca vo svete vyňatá z medzinárodnej klasifikácie chorôb ako duševná porucha.

To nie je diagnóza, ktorá sa dá stanoviť s pomocou prístrojového vyšetrenia, akým je EKG či magnetická rezonancia… Vy tomu človeku vlastne musíte iba uveriť?

Presne tak, preto musíme byť v kontakte dostatočne dlho, aby som si vedela na základe rozhovorov a istých testov vytvoriť názor, že nejde o jeho experimentovanie alebo že nejde len o nejaké falošné či dočasné presvedčenie. Okrem toho treba rodovú dysfóriu odlíšiť od porúch osobnosti, od schizofrénie, od transvestitizmu a podobne.

Máte alebo mali ste v ambulancii aj transvestitov?

Transvestitizmus je túžba obliekať sa do šiat druhého pohlavia, ktoré transvestitu sexuálne vzrušuje. Transvestita je obyčajne muž, ktorý chce byť naďalej mužom a žiť v role muža. Len ho jednoducho sexuálne vzrušuje obliekať si nejaké ženské zvršky. Transgender túži byť akceptovaný ako iné pohlavie v spoločnosti, nemá to nič spoločné s jeho sexuálnym prežívaním. Áno, mala som tu v ambulancii aj transvestitov, zažila som aj psychózu alebo ťažké poruchy osobnosti hraničného typu, keď mal pacient potrebu v živote experimentovať a z tohto dôvodu chcel zmeniť pohlavie. To sú obyčajne takí, čo chcú byť chvíľu mužom a chvíľu ženou. A aby to nebolo také jednoduché, niekedy ide porucha osobnosti ruka v ruke s poruchou sexuálnej identity.

Spomínali ste, že niekto prežije celý život „v nesprávnom tele“ a nenájde odvahu povedať to svojmu okoliu, respektíve zmeniť to. Takí za vami chodia tiež? Ako im môžete pomôcť? Antidepresívami?

Nie vždy sa dá v takýchto prípadoch jednoznačne pomôcť. Zažila som naozaj osobu, ktorá bola matkou a v určitom veku sa chcela konečne stať mužom. Veľmi sa však trápila – najmä kvôli deťom – nebola s tou rolou muža jednoznačne zžitá. Dávala som jej antidepresíva a neskôr prestala naliehať, že sa chce dať zmeniť na muža. Ešte neviem, čo to prinesie do budúcnosti, ale oni s tým naozaj niekedy bojujú dlhé roky. Dokonca mám ľudí, ktorí prídu už v staršom veku, roky žili v manželstve v určitej role a nikdy nikomu neprezradili, že sa cítia byť opačným pohlavím. Lenže potom ovdoveli alebo sa s partnerom rozišli a povedali si: Dosť! Teraz chcem dožiť a zomrieť v tom rode, v akom som po celý život tajne túžil žiť. Obyčajne však dospejeme k tomu, že si nemôžu dovoliť urobiť túto zmenu.

Prečo nie?

Uvedomte si, že prežili veľkú časť svojho života v určitej role. Dosiahli isté spoločenské postavenie. Majú okruh priateľov, známych, spoločenské kontakty. Je to dosť iná situácia, ako keď sem príde mladý 18-ročný človek. Ten zmení pohlavie, meno, rodné číslo, presťahuje sa a v tridsiatke o ňom nikto z jeho okolia netuší, že v minulosti bol niekým iným. Ľuďom, ktorí pohlavie zmeniť chcú, ale nemôžu, pomáha antidepresívna liečba. Pomáha im akoby uniesť tento ťažký údel. V každom veku, nieto ešte v tom staršom, je hormonálna terapia či chirurgické zásahy rizikom. Starší ľudia už majú aj rôzne diagnózy, ktoré im nedovolia brať hormóny či podstúpiť nejaký radikálny zákrok.

Aktuálnou podmienkou na zmenu pohlavia je u nás kastrácia. Inak povedané – ak sa muž chce stať ženou, mal by si dať odstrániť semenníky. Ak sa žena chce stať mužom, mala by si dať odstrániť maternicu a vaječníky. Dnes sa však proti tomu dvíha vlna odporu a komunita transrodových ľudí bojuje za to, aby sa v tejto veci mohli slobodne rozhodnúť.

A to je práve veľký problém, ktorý nastal. Doteraz bol postup jednoznačne stanovený, ale momentálne tým, že vyžadujeme sterilizačný a kastračný zákrok, porušujeme ľudské práva pacienta. Takže som zo strany pacienta vlastne žalovateľná na Európskom súde pre ľudské práva, pritom ja sama nijakú legislatívnu ochranu alebo zákon, o ktorý by som sa mohla oprieť, nemám. Doteraz platilo, že po sterilizačnom a kastračnom zákroku som dávala potvrdenie na matriku, že došlo k definitívnemu ukončeniu plodnosti. Matrika teda mohla na základe tohto dokumentu zmeniť dotyčnej osobe meno a rodné číslo. Takto to u nás fungovalo dlhé roky. Väčšina transrodových ľudí to takto aj chce a súhlasí s tým. Sme v procese tvorby medicínskych podmienok, na základe ktorých môže mať osoba zmenené pohlavie úradne. Uvedomujem si, že kastrácia je veľký zásah do organizmu. Ak ho však neurobíme, v budúcnosti sa nám môže stať, že jedného dňa tu budeme mať tehotného muža. Vo svete sa to už stalo! Žena sa chcela stať mužom, v dokladoch jej zmenili pohlavie, istý čas jej pichali aj testosterón. Neskôr však hormonálnu liečbu prerušil, už hovorím v mužskom rode, vrátila sa mu plodnosť, a keďže z anatomického hľadiska bol stále ženou, bol schopný pohlavného styku a otehotnel. O tom, aké potom vznikne Kocúrkovo, asi nemusím hovoriť. A toto sa môže stať aj opačne. Ak si muž, ktorý sa papierovo stane ženou, ponechá svoju plodnosť a pohlavný orgán, v budúcnosti môže splodiť dieťa.

Čo sa s tým dá urobiť?

Ja sa týmto ľuďom naozaj snažím pomôcť. Pracujem s nimi roky. Hranica, odkedy pre nich môžem niečo urobiť, je osemnásť rokov, čiže vek dospelosti. Lenže oni už v osemnástich dávno trpia! Ak je to jasný pacient s rodovou dysfóriou a nie sú tam žiadne iné diagnózy, snažím sa nenaťahovať celý tento proces. Veľmi rýchlo sa dostaneme k operačným zákrokom, hormonálnej liečbe a proces tranzície môže byť do roka elegantne ukončený. Ak však niekto nechce hormóny, nechce operáciu, ako mám akceptovať, ako mám uveriť, že sa cíti byť iným pohlavím? Nie, že chce zmeniť pohlavie, ale cíti sa byť druhým pohlavím. To je rozdiel! Treba urobiť nejaký konsenzus: Koho my lekári uznáme ako opačné pohlavie a koho legislatívne uzná spoločnosť. A o tom sa aktuálne medzirezortne diskutuje.

Aká je teda na Slovensku legislatíva, čo sa týka zmeny pohlavia?

To je práve ten najväčší problém, o ktorom sa rokuje. Kvôli tomu sa práve zúčastňujem na diskusiách aj na ministerstve zdravotníctva. My máme ešte starý vestník z roku 1981. Zmene pohlavia sa dnes hovorí tranzícia, diagnóza transsexuality bola dokonca vo svete vyňatá z medzinárodnej klasifikácie chorôb ako duševná porucha, pretože to týchto ľudí výrazne stigmatizovalo. Lenže ja sama sa zatiaľ nemám o čo oprieť v zákone a legislatíve a neviem, čo si vlastne môžem dovoliť, aby som neprekračovala zákon. Ako som už povedala, môžem pracovať iba s dospelými ľuďmi. Často za mnou prichádzajú násťroční – niekedy aj s rodičmi – pretože sa nemajú na koho iného obrátiť. Tam si môžem len pohovoriť s rodičom, všetko mu vysvetliť a požiadať ich, aby počkali do dospelosti, kým zmenu môžeme urobiť legálne. Pre mnohých je to veľmi ťažké, spomedzi týchto mladých ľudí si relatívne vysoké percento, bohužiaľ aj opakovane, siahne na život. Mnohí žiadajú hormonálnu terapiu ešte pred dovŕšením dospelosti, respektíve chcú predpísať tzv. blokátory puberty, aby nenastal rozvoj druhotných pohlavných znakov.

A keby bolo legálne možné predpisovať „blokátory puberty“ ešte pred dovŕšením dospelosti, s tým by ste súhlasili?

S týmto by som súhlasila, aj keď v tejto chvíli si netrúfam povedať, od akého veku. Tam sa dá relatívne šetrne medicínsky zasiahnuť, aby sme pomohli. Ale nesmieme poškodiť! Operácie sú už nezvratným procesom. Keď už niekomu odstránite maternicu, semenníky, amputujete prsia, to sa vrátiť nedá. S takýmito zákrokmi by som určite čakala do dospelosti.

A čo keď o zmenu pohlavia žiada niekto, kto je ženatý alebo vydatá?

To je ďalší problém. Zatiaľ neviem, či mám právo požadovať anulovanie takéhoto manželstva. To by mal riešiť rezort ministerstva vnútra a ministerstva spravodlivosti, či mám právo ako zdravotník požadovať rozvod. Aktuálne pri súhlase so zmenou pohlavia podpisujem, že mi „nie sú známe medicínske ani právne prekážky“. A manželstvo je právna prekážka. Predtým som išla podľa jasných kritérií. Lenže teraz sa pacient môže odvolávať na ľudské práva. Viete, akonáhle som v pozícii lekára, ktorý robí niečo, čo si pacient neželá, som žalovateľná. Pacient je dnes chránený, ja nie. Takže úprimne, v takýchto komplikovaných prípadoch do toho procesu zatiaľ nevstupujem. Sexuológov je na Slovensku málo, takí, čo sa venujeme tejto problematike, sme možno dvaja či traja. A ja som v prvom rade psychiatrička, mám veľa iných pacientov a len malú časť sexuologického úväzku. Najprv sa potrebujem oprieť o jasné kritériá, ako postupovať „lege artis“ a zároveň „v rámci ľudských práv“ – nebyť jednou nohou vo väzení.

Prečo toto v Čechách funguje a u nás nie? Aj na mnohé zákroky chodia slovenskí transrodoví ľudia do Čiech.

Česi momentálne tiež postupujú podľa legislatívy, ktorá trvá na ukončení plodnosti. A tiež to teraz budú musieť meniť, pretože je nemorálne požadovať chirurgické zákroky, ak si ich pacient neželá. U nich sa to takisto momentálne „dáva do poriadku“ v súlade s právami pacienta. Česká republika má v oblasti sexuológie dlhú tradíciu, majú veľa sexuológov, centralizované pracoviská, vedia sa medzi sebou dohodnúť. Majú na to pri ministerstve zdravotníctva zriadenú komisiu, kde sú všetci odborníci – ošetrujúci lekár, sexuológ, psychológ, urológ, gynekológ, právnik. Vyzerá to síce trochu ako súdny tribunál, z pohľadu pacienta, ale rozhodnutie, že určitá osoba môže zmeniť pohlavie, je takto rozložené na všetkých.

Istá britská klinika prijíma deti na zmenu pohlavia už od útleho veku. Jedným z najmladších pacientov so zmeneným pohlavím je šesťročný Dexter z Veľkej Británie. Teraz sa zas v médiách objavil článok, že už v štyroch rokoch dali rodičia v americkom Connecticute úradne zmeniť pohlavie svojmu synovi Waylonovi. Dôvodom bolo to, že odmala vyžadoval dievčenské hračky, bábiky, topánky či šaty. Z Waylona sa stala Willow. Čo si o tom myslíte?

To je neuveriteľne skorý vek. Ako som už povedala, som proti nezvratným chirurgickým zákrokom do dovŕšenia dospelosti, keď sa už očakáva, že osobnosť človeka je dozretá. Hormóny od istého veku, o ktorom sa dá diskutovať, áno, radikálne chirurgické zásahy nie. Veď ani tetovanie by sa vlastne nemalo robiť tínedžerovi, ak mu to neschváli rodič. Našu spoločnosť určujú isté zákony, hranice, normy, do ktorých sa všetci snažíme nejako zmestiť. Transrodoví ľudia si svoj trpký osud nevybrali, keby mohli, určite by sa všetkým problémom, ktoré s tým súvisia, radi vyhli. Ale hranice musíme mať určené, inak by tu vznikol chaos.

Ako z tohto von? Ako by ste to vy legislatívne urobili, keby ste mali tú možnosť rozhodnúť?

Všetko má mať nejakú mieru, rovnováhu, aby sme pomohli, ale neuškodili. Podľa mňa by bolo možno menej nebezpečné dovoliť administratívne zmeniť pohlavie na základe žiadosti raz za život. Tak je to v Argentíne či na Malte. Tam má človek právo požiadať o zmenu pohlavia v papieroch bez akýchkoľvek predchádzajúcich lekárskych zákrokov. Medicína sa potom venuje len tým, ktorí chcú dobrovoľne brať hormóny a chcú byť operovaní. Toto rozhodnutie je ponechané výlučne na nich. A je to v súlade s ich ľudskými právami.

Ale takto nezabránime situácii, že budeme mať „tehotného muža“ alebo ženu, ktorá sa vlastne stane otcom.

Ale tú zodpovednosť za tieto iste raritné prípady nebude niesť konkrétny lekár, ale štát. Momentálne ju mám ja.

Sexuologička MUDr. Oľga Jamborová. Foto: Ivan Majerský, Pravda
sexuologička MUDr. Oľga Jamborová Sexuologička MUDr. Oľga Jamborová.

MUDr. Oľga Jamborová

Ukončila Lekársku fakultu UK v Bratislave, odbor pediatria. Absolvovala aj prvú atestáciu v tomto odbore. Niekoľko rokov pracovala ako pediatrička. Neskôr sa začala orientovať na oblasť duševného zdravia u dospelých pacientov, pracovala v Pinelovej nemocnici v Pezinku a tam aj absolvovala atestáciu v odbore psychiatria. Po atestácii sa venuje ľuďom s duševnými poruchami. Vyše 18 rokov pôsobí ako vedúca lekárka v Dennom psychiatrickom stacionári v Bratislave v Podunajských Biskupiciach. Popri tom sa od roku 2005, kedy absolvovala aj atestáciu v subšpecializácii sexuológia, venuje aj riešeniu partnerských a iných sexuologických problémov, pomáha transgenderovým osobám.

© Autorské práva vyhradené

20 debata chyba
Viac na túto tému: #zmena pohlavia #transgender #sexuálna identita #porucha sexuálnej identifikácie #MUDr. Oľga Jamborová