„To bude dobré. Musíš bojovať. Musíš myslieť pozitívne. No tak, hlavu hore,“ s týmito a podobnými vetami sa onkologicky chorí pacienti stretávajú neustále. Majú ich povzbudiť, dodať psychickú silu. Efekt je však presne opačný. Ťažko chorí sa po radách od okolia väčšinou cítia ešte horšie. Vyčítajú si, že zlyhávajú, keď „málo bojujú a majú čierne myšlienky“, čo je však v náročnej životnej situácii úplne normálne.
Hanbia sa za svoje pocity, pripadá im, že nimi obťažujú ostatných, a tak sa uzavrú do seba. V skutočnosti by sa však mnohí chceli zo všetkého vyrozprávať, zdôveriť sa s obavami, a tak si uľaviť, čo im však okolie často neumožní.
Veľmi drsné je, ak niekto chorému jeho vážne zdravotné problémy vyčíta s tým, že si za ne „môže sám“, pretože sa o seba nedostatočne staral alebo ho za zlé skutky dobehla „karma“. A vrchol všetkého? Ak niekto onkologické ochorenie u dieťaťa považuje za dôsledok „hriechov“ jeho rodičov a neváha to povedať na plné ústa.
Si mladý, zvládneš to…
Rozprávať sa s onkologicky či inak vážne chorým človekom je náročné, slová sa hľadajú ťažko. Chybovať v tom môžu aj citliví a empatickí ľudia. Niekoľko rád, ako na to, ponúkla Anna Slováčková, najskôr však vymenovala vety, ktoré ani trochu nepomáhajú a len zhoršujú psychiku chorého:
- Si mladý/á, to zvládneš.
- A to si si tie vlasy vážne musel/a oholiť?
- Tak to na tom asi nie si zasa tak zle/nie je ti tak zle, keď si pri tele. Alebo: Teda, schudol/la si, vyzeráš fakt super!
- Mne na to zomrel ten a ten a ten.
- Sú na tom ľudia oveľa horšie, tak sa nesťažuj.
„Samozrejme, viem, že sú na tom ľudia stokrát horšie a je mi veľmi ľúto, že niekto vôbec musí akékoľvek úskalia života zažívať, ale… je to, akoby vám niekto napľul do tváre. Každý máme hranicu únosnosti nastavenú inak a nie je fér toto komukoľvek povedať,“ hnevá Annu Slováčkovú posledná rada.
Predposledná veta jej prekáža, pretože namiesto skutočného povzbudenia prináša pravý opak. Azda nikto nechce počuť, kto všetko zomrel na chorobu, ktorou sám trpí. Hodnotenie fyzických zmien, ktoré v dôsledku choroby či liečby nastávajú, je podľa nej úplne mimo: „Prosím, snažte sa nekomentovať veľmi fyzické zmeny. Väčšinou s tým nejde veľa urobiť a iba nás to potom trápi.“
Som tu pre teba
Nevhodné vety treba nahradiť vhodnejším prístupom. „Čo teda povedať? Mne osobne najviac pomáha, keď si ma niekto jednoducho vypočuje. Je mi jasné, že väčšinu vecí myslia ľudia dobre, i ja občas poviem nejakú kravinu. Keď sa chceme vyhnúť nevhodnému komentovaniu a nevieme, ako reagovať, tak sa treba na rovinu opýtať, ako si človek praje, aby s ním okolie komunikovalo,“ odporúča Anna Slováčková.
„Niekto o tom možno nebude chcieť vôbec hovoriť. Niekto bude chcieť poľutovať. A niekto to bude chcieť brať s humorom. Myslím, že nič nepokazíme, keď ponúkneme svoju pomoc, alebo povieme: Som tu pre teba,“ uzatvára speváčka.