Ako a kedy by sa dieťa malo dozvedieť, že existuje smrť? Je nejaký vhodný vek, kedy by mali rodičia o tom s ním rozprávať?
Pre deti je jedným z najobťažnejších aspektov smrti skutočnosť, že si stratu milovanej osoby uvedomujú, ale nedokážu rozumovo pochopiť, čo smrť znamená. Väčšina detí, až do obdobia puberty, nedokáže smrť chápať tak, ako dospelí. O smrti sa s dieťaťom treba rozprávať, ak niekto z rodiny zomrie.
Mali by sa deti, odhliadnuc od toho, či o niekoho prišli, alebo nie, dozvedieť čo najskôr, že ľudia z tohto sveta odchádzajú?
Deti sa majú dozvedieť o úmrtiach svojich členov rodiny vtedy, keď sa to stane. Pochopiť, ako sa máme vyrovnať so svojim žiaľom, stáť tvárou v tvár záhadám smrti a umieraniu, vyrovnať sa s bolesťou, ktorú cítime, keď nás blízky opúšťa a my tu zostávame – to všetko sú normálne, ale bolestné skutočnosti ľudského života, ktoré dosiaľ nikto úplne nevyriešil. Pre človeka ostáva otvorená dilema, či sa niekedy s človekom, ktorý zomrel a bol pre nás blízky, stretneme. Návrat v myšlienkach k názorom človeka, ktorý už nie je medzi nami, nám ho znova približuje.
Ako prežíva dieťa stratu rodiča v rannom veku?
Bolesť prežíva veľmi intenzívne, pretože nie je schopné pochopiť, čo sa stalo. Vie len, že už s ním nie je niekto, koho má rád. Tieto deti osobitne potrebujú, aby ich dospelí pestovali, hladkali, maznali sa s nimi, bozkávali ich, hrali sa s nimi a aspoň trochu sa snažili odpútať ich pozornosť od smútku za milovanou osobou. Predovšetkým však tí, ktorých dieťa pozná, napríklad rodič, ktorý ostal žiť, starí rodičia, alebo súrodenci ich rodičov, teda tety a ujovia.
Deťom zomreli rodičia. Ako pokračovať? Aké kroky v blízkej budúcnosti sú najdôležitejšie?
Ak to ide, je dôležité, aby ostali žiť v byte, v ktorom žili so svojimi rodičmi. Aby naďalej chodili do tej istej školy, aby sa realizovali v tých istých mimoškolských aktivitách ako doteraz…
Má či nemá dieťa absolvovať pohreb? Nemôže mať táto „akcia“ naňho negatívny vplyv?
Dieťa sa musí rozhodnúť, či sa na pohrebe svojho rodiča zúčastní alebo nie. Aby nám neskôr nevyčítalo, že sa s ním nemohlo rozlúčiť. Osvedčilo sa nám tiež, že sme pohreb natočili na kameru. Potom závisí už od dieťaťa, kedy si to pozrie. To isté platí aj o pohreboch blízkych. Rozhodnúť sa má samo.
Čo si myslíte o tom, keď rodič vymyslí „rozprávku“ o tom, ako jeden z členov odišiel, povedzme do neba? Čo je pre dieťa zdravé, ako ho čo najmenej raniť?
Nevymýšľajte žiadne rozprávky o tom, ako odišiel strýko do neba. Povedzte dieťaťu pravdu! Ak bol chorý, vysvetlite mu, že veľmi trpel a smrť bola preňho vyslobodenim. Ak zomrel po úraze, platí to isté – smrť bola preňho vyslobodením od bolesti. Ak dieťa chce, choďte s ním k strýkovmu hrobu. Po ceste či pri hrobe sa s ním rozprávajte o tom, čo ho s ním zbližovalo. A aspoň niekedy sa s dieťaťom hrajte hry, ktoré už so strýkom realizovať nemôže.
Mnohí rodičia nevedia k smrti zaujať stanovisko. Ale jednou z možností, hoci nešťastných, je mlčať o tom. Uchrániť dieťa pred situáciou a radšej zaklamať – dotyčná osoba odišla, alebo sa odsťahovala. Stretli ste sa s niečim podobným v praxi?
Skrývať pred dieťaťom pravdu, inými slovami – klamať ho, nepovažujem za správne. Ak nechce ísť na pohreb, môže ostať v materskej škole. Ale pravdu vedieť musí. My dieťa neuchránime výmyslami. Stretla som sa s tým v praxi, ale takýto prístup k dieťaťu je úplne nevhodný. Vlastne tým dieťa učíme klamať.
Ako deti vnímajú smrť
Deti do dvoch rokov o nej nemajú žiadnu predstavu. Chápu však, že ich rodičia a blízki sú rozrušení. Potrebujú utešiť viac, než dospelí, ktorí už môžu ľahšie pochopiť, čo sa stalo.
Deti od troch do piatich rokov si uvedomujú, že sa stalo niečo hrozné, ale samotnú smrť nechápu. Nezvratnosť, trvalosť smrti, sa vymyká ich chápaniu. Je dôležité, aby deti v tomto veku pochopili, že za smrť milovanej osoby nenesú žiadnu zodpovednosť a aby za ňu nemali pocit viny. Potrebujú, aby im v tom niekto pomohol. Môžu sa pozhovárať s rodičmi, alebo inými blízkymi dospelými, so staršími súrodencami či detským psychológom.
Deti od šiestich do ôsmich rokov vedia už lepšie klásť otázky a vysvetľovať svoje myšlienky. Preto potrebujú nájsť dospelých, ktorí na ich otázky dokážu odpovedať a ktorí sa budú zo všetkých síl snažiť, aby pochopili, čo sa stalo. To, že ich blízky človek neopustil „naschvál“, že musia nájsť spôsob, ako prežiť smútok a zlosť zároveň. Potrebujú tiež, aby ich dospelí často uisťovali, že na plači, ani na zármutku zo smrti, nie je nič zlé. Rovnako neprekáža, keď sa hnevajú, dokonca i na človeka, ktorý zomrel.
Deti od deviatich do dvanástich rokov už lepšie pochopia nezvratnosť smrti, ale môžu mať obdobia, keď pre nich táto predstava ešte stále nie je jasná. Často to závisí od osobnostných vlastností dieťaťa, jeho citovej väzby, napríklad na matku, keďže sú rodičia rozvedení a otec oň nestojí a ono sa bojí, čo by sa mohlo stať, keby, nedajbože, jeho mama zomrela. Napríklad jedenásťročný chlapec, dieťa rozvedených rodičov, žijúci sám s matkou, sa vyjadruje takto: „Najviac ma trápi smrť. Často sa bojím tmy a smrti. Stále myslím na smrť. Obávam sa smrti. Najväčší strach mám zo smrti. Najhorší okamih môjho života bude smrť mojej mamky.