Kde všade ešte robíme chyby vo výchove? Odpovedá detská psychologička PhDr. Dorota Kopasová z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave.
Predstavme si situáciu, že dieťa sa na ihrisku ohadzuje pieskom, hryzie druhé deti alebo ich kope. Je správny postup matky, ktorá mu pohrozí odchodom z ihriska, ak to zopakuje? Čo by ste jej poradili, resp. ako odučiť dieťa od takýchto manierov? Pomôžu vyhrážky, tresty, alebo treba ísť na to úplne inak?
Tresty ani vyhrážky v žiadnom prípade nepomôžu. Násilie zvyšuje prejavy agresivity. Dieťa predsa na prvý pohľad vidí, že sme väčší a silnejší. A navyše, začne sa nás báť. Odporúčam uplatňovať výchovu pochvalou a pozitívnou motiváciou, podporenú trpezlivosťou a dôslednosťou. Dieťa treba odmalička učiť rozhodovať sa, a to ponukou viacerých možných riešení. Potom musí rodič trvať na tom, aby svoje rozhodnutie splnilo. Nevhodný spôsob správania dieťa niekde videlo a napodobňuje ho. Ak hryzie druhé deti, alebo ich kope, matka ho má okamžite z dejiska diania vziať, pevne ho objať a venovať sa s ním inej činnosti – takej, ktorú má rado.
Ak si dieťa prinesie na ihrisko alebo do materskej školy hračku a nechce sa o ňu podeliť. Čím argumentovať, ako ho viesť k tomu, aby nebolo sebecké? Je vôbec správne učiť ho, aby sa delilo?
Je len prirodzené, že hračku, ktorá mu približuje a pripomína domov, nechce nikomu požičať. Ani ho do toho netreba nútiť. Nie je sebecké. Potrebuje len pocit istoty, bezpečia a zázemia, ktoré mu poskytuje domov. Každé dieťa si predsa môže do materskej školy doniesť hračku z domu a aj nemusí. Aj na ihrisko si prinesie hračku, ktorú chce a vlastne si plánuje, ako sa bude hrať. Treba nechať na jeho rozhodnutí, či ju požičia alebo nie. Mamička by mala sledovať hru svojho dieťaťa. V prípade, ak mu cudzie dieťa vezme hračku a ono teraz plače, má zasiahnuť a vlastnú hračku mu vziať. Ale zasiahnuť má i mamička cudzieho dieťaťa, ktorá by tiež mala sledovať hru svojho potomka. Na ihrisku je totiž veľa takých, ktoré sa nevenujú dieťaťu, ale bavia sa s ostatnými mamičkami alebo telefonujú.
Sú rodičia, ktorí vychovávajú svoje deti demotivačne. Pri výchove používajú výroky ako Nebudeš mať kamarátov, Nejde ti to, prípadne Nedokážeš to. Môžete vysvetliť, ako veľmi to môže ovplyvniť budúcnosť dieťaťa?
Dieťaťu treba zdvíhať úroveň sebavedomia a neponižovať ho našou nedôverou voči nemu. Inak ho veľmi ľahko presvedčíme, že je neschopné. A práve naše negatívne postoje môžu ovplyvniť jeho ďaľší život, môžu mať tiež dopad na jeho pracovný život. Dieťa potrebuje našu dôveru, ktorá ho posúva dopredu.
Dá sa dieťa vychovať k tomu, aby napríklad nafajčilo, keď sám rodič fajčí? Čo hovoríte na modelovú situáciu „Nefajči, aby si nedopadol ako ja?“
Mužským vzorom identifikácie dieťaťa je otec a ženským matka. Ale dieťa sa má naučiť o sebe rozhodovať samo, ako som už spomínala. Zvyčajne rodičia fajčiari sú pre dieťa negatívnym vzorom správania. Smrdí im nikotín, zafajčené šaty a podobne. Vzorom k fajčeniu sú im na druhom stupni základnej školy spolužiaci. Dieťa nemá chuť na cigaretu, ale pred fajčiacim spolužiakom nechce dať najavo, že sa bojí reakcií rodičov a učiteľov. Ja osobne učím klientov, aby spolužiakovi, ktorý ich povzbudzuje, aby fajčili, povedali: Ty fajči, ak chceš, ja nebudem. Nájdu si tým dobré postavenie v očiach fajčiara, lebo sú iní, ostávajú sami sebou. Modelová situácia „Nefajči, aby si nedopadol ako ja“, nič nerieši. Dieťa nechce nikdy dopadnúť ako rodič – smrad z cigariet, kašľanie. Má pocit, že jemu sa to stať nemôže. S dieťaťom je dobré každý deň sa rozprávať. Nielen o fajčení, ale o všetkom, čo v priebehu dňa zažilo. A treba ho počúvať. Nepoúčať, len pokojne povedať svoj názor.