Psychologička Gabika Cviková: Dovoľme deťom liezť po stromoch

, 09.07.2017 06:00
melón, deti, strom, prázdniny
Dovoľme deťom počas prázdnin hoci loziť po stromoch. Takáto elementárna vec skutočne pomáha rozvoju hrubej a následne jemnej motoriky. Autor:

Prázdniny. Čo je charakteristické pre súčasný svet detí? Virtuálni kamaráti, rýchle životné tempo rodičov, nijaké povinnosti v rámci domácnosti... Sú dnešné deti múdrejšie a ako rozvíjať u predškolákov počas prázdnin správny úchop? Aj o tom sa zhovárame so psychologičkou Gabikou Cvikovou z Bratislavy.

Jednoduchá otázka na úvod: Aké sú podľa vás dnešné deti?

Jednoznačne sú obrazom nás dospelých. Charakterizuje ich to, z akého hniezda vyleteli, kopírujú hodnoty, spôsob uvažovania aj naše tempo života. Ak je pre rodičov automatické žiť v rýchlom tempe, aj pre ich deti je „život na plný plyn“ prirodzený. Majú obrovský prísun informácií, ktoré im umožňujú dnešné technológie. Nemyslím si však, že sú múdrejšie, ako ste boli vy, generácia tzv. Husákových detí narodených v 70. rokoch, alebo dokonca moja generácia.

Takže si nemyslíte, že technológie ako komunikácia v rámci sociálnych sietí, výučba prostredníctvom rôznych počítačových programov či videí spôsobujú nárast výskytu detí s nadpriemernými schopnosťami?

Môj názor je, že inteligencia ako taká sa vo všeobecnosti nikam neposunula, sme rovnako hlúpi alebo múdri, ako boli hoci Rimania. Stále na nás robia dojem a fungujú spojenia ako „chlieb a hry“ či „moc a sláva“. V rámci populácie je percento nadpriemerne inteligentných ľudí pevne dané, Gaussova krivka je stále rovnako zaplnená géniami i ľuďmi so štandardným IQ či dokonca osobami s mentálnou zaostalosťou.

Psychologička Gabika Cviková
Psychologička Gabika Cviková Autor: archív G. Cvikovej

Dobre, a v čom je teda vlastne dnešná generácia detí iná?

Zmenilo sa množstvo informácií, ktoré k deťom prichádza, vedia technológie používať, využívať aj zneužívať. Áno, počítač či mobil je istý „nástroj múdrosti“, ale zároveň spôsobuje, že u detí akosi stagnuje ich sociálnosť, schopnosť fungovať a prispôsobovať sa kolektívu, schopnosť empatie, onoho „vcítenia sa“. Pretože tomu nás virtuálne prostredie nenaučí. Vytvára sa sociálna izolovanosť, pocit samoty a bezradnosti narastá.

Rodičia dnes majú potomstvo v podstatne vyššom veku v porovnaní s minulosťou, a dve deti sú už vlastne luxus. Má to vplyv na to, akí dospelí z našich detí vyrastú?

Áno, súčasný obraz rodiny je taký, že je veľmi veľa jedináčikov, a mať dve deti je už ekonomicky veľmi náročné. Existujú výnimky, no bežný model počtu detí v rodine je jedno až dve. Deti, ktoré vyrastajú v akýchsi súrodeneckých minikolektívoch, majú možnosť už doma si vyskúšať isté modely správania, s ktorými sa budú stretávať v živote. Denne riešia konflikty, učia sa reagovať na dominantnosť súrodenca, vyhodnocujú dodržiavanie dohôd a pravidiel, naučia sa vzájomnosti, miere kultúrnosti, súcitu. Poviem to laicky – fakt, že sa „vyvadia“, bojujú a zároveň sa zachraňujú, ich naučí, ako sa v týchto situáciách správať v budúcnosti. V rámci rodiny sa naučia deliť sa, postarať sa o iných, ale aj o seba.

Sú dnes preto deti emočne plochejšie? Má na to vplyv povedzme aj komunikácia prostredníctvom četu, fakt, že sa často fyzicky nestretávajú?

Nepovedala by som, že sú emočne ploché, oni majú emócie len nerozvinuté. Nežijeme jednoduchú dobu, pretože, priznajme si, naozaj málo času zdieľame s našimi deťmi fyzicky. Robíme síce nevyhnutné veci – vyperieme im šaty, predložíme jedlo, ale určité vzorce správania, návody, ako riešiť konkrétne situácie, dieťa získava pozorovaním rodiča ako svojho vzoru. Rada hovorím, že deti nás nepočúvajú, ony nás napodobňujú. Aj šťavnatá, temperamentná nadávka, spôsob, akým sa nahneváme a následne udobrujeme, ospravedlníme, toho všetkého musí byť dieťa svedkom, aby videlo a zažívalo určité modelové situácie. Podľa jednej štatistiky však so svojimi deťmi hovoríme len 7–12 minút denne. Deťom chýba rozhovor s dospelým, komunikácia, keď cítia naozajstný záujem a pochopenie. Trápia ich vážne témy, o akých často ani netušíme. Naše deti často nepotrebujú mať toľko organizovaných aktivít, ale určite potrebujú zmysluplne strávený čas s rodičmi, najlepšie pri aktivite, ktorá je pre všetkých príťažlivá. Niekedy je intenzita podstatnejšia ako dĺžka.

Hovoríte o vzoroch v rámci rodiny. Aby bol rodič pre svoje dieťa vzorom, musí vzbudzovať aj istý rešpekt. Ja mám však pocit, že dnešné deti nás nie veľmi rešpektujú, mnohé odvrávajú už od útleho veku. Prečo nemáme my rodičia takú autoritu? Je to tým, že už nepoužívajú fyzické tresty?

Moju generáciu ešte prísne trestali za neposlušnosť a nezdvorilosť. Pochádzam z rodiny, kde už prísne zdvihnuté obočie môjho otca vzbudzovalo rešpekt, nemusel ani zvýšiť hlas. Mnohí dnešní rodičia sa však mýlia vo svojom rodičovskom mandáte. Ja chcem byť priateľom svojho dieťaťa. Táto veta nemá logiku! Ako môžete byť kamarátkou dieťaťu, pre ktoré by ste mali predstavovať rešpektovaný vzor? Rodičovský mandát znamená zabezpečiť svojmu potomkovi najmä dve veci: bezpečie a prísun informácií. Bezpečie znamená prostredie, v ktorom dieťa žije, výživu, ale aj pochopenie a lásku. Nemyslím len „ťuťuli muťuli“, láska znamená aj to, že rodič svoje dieťa pozná, dokáže vnímať, kedy a prečo je nepokojné, či ho niečo bolí, či mu čosi v danej chvíli chýba. Prísun informácií znamená, že svoje dieťa učíme poznávať svet, ale aj seba. Dieťa teda pre mňa nemôže byť rovnocenným partnerom, a teda priateľom, náš vzťah, aj keď láskavý, musí byť vždy založený na báze rešpektu.

Áno, módny je najmä „kamarátsky vzťah“ medzi matkami a dcérami.

Sledujem mamičky, ktoré dovolia svojim 6-ročným deťom vyberať si v obchode, aké šaty im kúpia. V tomto veku je primerané, aby dieťa rozhodlo o tom, s čím sa bude hrať, či chce, alebo nechce rozprávku, čiže o svojej zábave. Potrebuje veku primerané informácie a návody, ale mamička mu dáva vybrať z troch rôznych jedál. Pre deti je takéto rozhodovanie sa kontraproduktívne, ony o to v podstate ani nestoja. Zdržiava ich to. Chcú mať rýchlo vybavené jedlo, obliecť sa a ísť sa hrať. Občas mám pocit, že rodičia dnes nedodržiavajú nijaké normy, pravidlá.

Náročné obdobie je najmä puberta. Aká je vaša rada pre rodičov papuľnatých pubertiakov, ktorí ich pravidelne zahŕňajú výčitkami, uštipačnými poznámkami a nezdravia?

V puberte náš vzťah s deťmi zachráni iba humor. Buďme sarkastickí, ale smerom k svojej vlastnej osobe, nie ku dieťaťu. Ak náš pubertiak nepozdraví susedu, ktorú sme práve stretli na schodoch, poznamenajme: "Povedz svojej mame, nech ťa naučí pozdraviť, pretože v tomto veku by si to už mohol vedieť.“ Pritom tou jeho mamou ste vy sama! Neoznamujete teda jemu, že je nemožný, ale dajte mu na vedomie, že vám záleží, aby susedu pozdravil a doma skúste zistiť, prečo nezdraví.

Zaujímavý príklad. Pretože je pravdou, že keď som staršia, zisťujem, že mi prekážajú veci, čo kedysi prekážali mojom rodičom, a vtedy som to nechápala. Napríklad, že po chodbe idú deti susedov ako nemé teliatka – ani bú, ani mú.

Položte si otázku, prečo stojíte o to, aby vás pozdravili? Nielen susedovie deti, ale aj samotní susedia? O čo tu ide? V nás všetkých, čo žijeme v určitých sociálnych komunitách, a takou je aj činžiak, je zakorenené to avatarovské „Zřím tě“. Táto nádherná veta či skôr tvrdenie sa z češtiny lepšie preložiť nedá. Potrebujeme, aby človek, ktorého stretneme, dal nejakým spôsobom najavo, že nás zaregistroval, to je podstata. Nemusí ísť nevyhnutne o slovný pozdrav, možno stačí úsmev, gesto v podobe kývnutia hlavou. Ak to neurobí, nedovoľme, aby z nás na povrch vďaka akejsi neuspokojenej potrebe vyplávala zloba, ktorá nám pokazí celý deň. Môžeme poznamenať bez akéhokoľvek úvodu v podobe pozdravu: „Aha, zase sa stretávame? No to máme na seba ale šťastie.“ Alebo: „Vy dnes vlečiete ale poriadne ťažký nákup.“ Stačí konštatovanie, nemusíme sa pýtať nič, na čo by bolo potrebné odpovedať. Urobme ten kratučký moment spoločného zdieľania momentu na schodisku či ulici príjemným. Inak ostane naša potreba neuspokojená. Majstrovstvo života predsa spočíva v tom, že si vieme uspokojiť svoje potreby, ale neubližovať pritom iným. Nie každý má vždy náladu komunikovať. Aj ja bývam unavená, a keď za mnou v škole v takej chvíli niekto príde s potrebou zhovárať sa, mám krásnu vetu: „Poďme dnes o ničom nehovoriť.“ Pri takejto formulácii sa na vás nemôže ani nikto nahnevať.

Sú prázdniny, ktoré v minulosti znamenali prácu na poli a deti pri nej automaticky pomáhali. Dnešné deti však majú dva mesiace voľného času. Ako im ho zmysluplne vyplniť?

Prázdniny bývajú pre rodičov strašiakom, pretože dovolenku si môžu zobrať len na určitý obmedzený čas a zvyšok musia deťom nejako zorganizovať. Najťažšie je to s deťmi na prvom stupni, ktorým je potrebné zabezpečiť aj bezpečnosť, čiže niekde ich umiestniť tak, aby si oddýchli od školy a mali sa dobre. Dôležité je zmeniť teritórium, deťom prinesie úžitok zmena prostredia. V tomto sú ideálnou voľbou starí rodičia, najmä, ak k nim deti chodia rady. Vzťah starých rodičov k vnúčatám je už iný ako rodičovský vzťah, a poskytujú zas iné vzorce správania. Užitočné je dohovoriť sa s priateľmi z iného mesta, že naše deti strávia malú časť prázdnin spoločne u nich a u nás. Dieťa tak spozná aj to, ako fungujú pravidlá v nejakej inej rodinnej bunke. Ak vyberáme deťom tábory, prispôsobme sa záujmu detí. Nech to nie je preto, lebo „my si myslíme, že sa tam naučia angličtinu“. Prázdniny sú dva mesiace voľna od školy, nech to nie je doučovanie! Zas tu musí zohrať svoju úlohu láska, fakt, že svoje dieťa poznám a viem, čo má rado a akceptujem to. Poviem príklad: Ak má dieťa rado hoci rap a želá si navštevovať tábor s týmto zameraním, dovolím mu to, hoci osobne tento druh hudby nemusím. Prehlbuje sa tak vzťah dieťa-rodič, pretože dieťa si zapisuje do spomienok, že rodič ho rešpektoval.

Prázdniny bývajú pre rodičov strašiakom,...
Prázdniny bývajú pre rodičov strašiakom, pretože dovolenku si môžu zobrať len na určitý obmedzený čas a zvyšok musia deťom nejako zorganizovať. Najťažšie je to s deťmi na prvom stupni. Autor: SHUTTERSTOCK

Moje deti napríklad ani za svet nechcú chodiť do táborov, kde sa prespáva. Vždy sa na noc chcú vrátiť domov. Problém bol aj so školou v prírode.

Takéto želanie dieťaťa je potrebné s pochopením akceptovať a silnú väzbu medzi rodičom a dieťaťom odďaľovať rozumne a postupne, nie ju odrezať, aby nedošlo k narušeniu vzájomnej dôvery. Dnes sú dobrou voľbou denné tábory, z ktorých sa dieťa vracia domov v rovnakom čase ako zo školskej družiny. Možno je však alternatívou, dohodnúť sa na kratšom, týždňovom tábore, ktorý nie je ďaleko od domova, dieťa doň ide s blízkym kamarátom a prísľubom, že po troch dňoch môže zavolať, ako sa má. Ak bude dieťa chcieť ísť domov, prídeme poň. Ak na tretí deň dieťa vysloví želanie vrátiť sa, je výchovné to ešte o jeden deň natiahnuť, veď kvôli práci tiež nie sme na gumičke, ale naozaj si potomka na štvrtý deň vyzdvihnúť. To už strávil v tábore väčšiu časť týždňového pobytu. Aj môj najmladší syn mal desať rokov, keď bol v tábore v Modre. V tom čase ešte neboli mobilné telefóny, takže našiel dokonca poštu a zavolal mi cez operátorku, že sa chce vrátiť. V ten istý deň som ho vyzdvihnúť nemohla, ale počas ďalšieho som prišla poňho.

Často ani nejde o to, či dieťa chce, alebo nechce ísť do tábora, ale o to, či na všetko to „plnohodnotné trávenie voľného času“ máme finančné prostriedky.

Možnosťou je aj pozývať si k sebe kamarátov a, naopak, tráviť čas u nich. Preto je dôležité poznať priateľov svojich detí, poznať ich rodičov, mať približný obraz o tom, ako žijú, akí sú to ľudia. Takéto vzťahy odporúčam vedome si pestovať. Navyše ak priatelia vašich detí prichádzajú k vám, máte možnosť pozorovať, ako sa deti správajú vo vašom domácom teritóriu, akú majú hru, ako budujú svoje vzájomné vzťahy. Aby sa nestalo, že vaše dieťa trávi celé prázdniny s kamošom, o ktorom ani netušíte, kto to je a aký môže mať naňho vplyv.

Veľkou pomocou môžu byť starí rodičia. Mne alebo mojim rovesníkom v minulosti ani nenapadlo, že pôjdeme na prázdniny inde ako k starej mame. Ale ani toto pravidlo už akosi neplatí.

Dnešní starí rodičia sa často nevedia zblížiť s mladou generáciou. Rodičia majú deti často hlboko po tridsiatke a 70-roční starí rodičia už nemusia energických vnukov zvládať. Povedzme si na rovinu, že aj vek odchodu do dôchodku sa posúva stále vyššie a mnohí starkí pracujú, kým majú možnosť a kým vládzu. Ak aj vykryť týždeň prázdnin vnúčaťu je priveľa, možno je riešením prerušovaný dvoj-, trojdňový pobyt na začiatku, v strede či na záver prázdnin. Takže kratšie, ale častejšie pobyty. To tak navzájom neunaví starkých ani vnúčatá a ostanú jeden pre druhého stále príťažlivými.

Ako je to s domácimi prácami? Šokovalo ma, keď mi moja dcéra deviatačka povedala, že jej spolužiačky nemusia údajne doma nič pomáhať.

Domáce povinnosti mnohých detí dnes bohužiaľ znamenajú len to, že sa musia pripraviť do školy. Je pravda, že vyrastá generácia, ktorá sa o seba nevie postarať, nevedia oprať, prišiť gombík, postarať sa o izbové kvety, nevedia si uvariť. Rodičia maximálne vyžadujú, aby si udržiavali poriadok v izbe. Lenže dieťa treba do domácich prác zapájať odmalička, pretože ak ich k tomu nevediete postupne, v puberte už budú vzdorovať. Každé dieťa by malo mať isté povinnosti prislúchajúce svojmu veku. Prirodzené by malo byť poupratovať si po sebe hračky – najprv s našou pomocou. Hravá výpomoc v kuchyni ako vaľkanie cesta či jeho vykrajovanie s pomocou formičiek, miešanie krému, jednoducho bezpečné činnosti, pri ktorých sa dieťa neporeže, nepopáli – to možno už od troch, štyroch rokov. Neočakávajme, že deti urobia niečo samy od seba. Na pomoc v domácnosti treba deti vyzvať ako do tanca: „Veľmi dobre mi padne, ak by si toto urobila!“ Nezabudnite pochváliť každú iniciatívu. A následne môžeme aj my ochotnejšie vyjsť v ústrety dieťaťu v jeho túžbach.

Pôvodný zámer nášho stretnutia bol predprázdninový rozhovor o rozvoji jemnej motoriky u predškolákov a mladších školákov, o správnom úchope. Ako ho možno rozvíjať?

Dovoľme deťom počas prázdnin hoci loziť po stromoch. Takáto elementárna vec skutočne pomáha rozvoju hrubej a následne jemnej motoriky. Vykladajme si s deťmi do piesku obrázky z kamienkov. Navliekajme korálky. Štrikujme, háčkujme, vyšívajme. Doma si môžeme urobiť cesto z hladkej múky, vody a octu, rozvaľkať ho a doň vytvárať rôzne obrazce z rôznych druhov farebnej šošovice a fazuliek. Áno, Popoluška vlastne rozvíjala svoju jemnú motoriku a trénovala úchop, trénovala koordináciu oko-ruka-zápästie. Kreslime si s deťmi. Viaceré štúdie ukazujú, že čím skôr sa deti naučia držať ceruzku, tým vyššie majú šance na akademický úspech. Preto je dôležité, aby sa deti nehrali len s počítačmi a tabletmi, ale venovali čas aj kresleniu, plastelíne a vo vyššom veku písaniu. Rodičia im v tom môžu pomôcť aj správnym výberom písacích potrieb, ktoré sú ergonomicky tvarované pre správny úchop. Moderné pomôcky dnes umožňujú deťom prejsť štyrmi stupňami citlivosti jemnej motoriky a druhov písania. Najmenšie deti začínajú voskovou farbičkou, neskôr prejdú na ceruzku, atramentový roller a nakoniec na klasické plniace pero. Všetky tieto pomôcky majú stále rovnakú formu, nenútia dieťa prispôsobovať sa novým nástrojom a hravou formou ich motivujú k správnemu úchopu – ak držia pero správne, usmieva sa na nich smajlík.

Aký má ešte zmysel písanie rukou vo svete, keď máme už všetok text tlačený alebo na obrazovke počítača? V dobe, keď väčšina dospelých aj tak bude ťukať svoje texty do klávesníc?

Naučiť sa písať písaným písmom, onen nezabudnuteľný tréning veľkých a malých písmen v prvej triede základnej školy vôbec nie je na škodu. Opakovanie jedného písmena s drobnými variáciami cvičí mozog v rozpoznávaní jednotlivých písmen v akejkoľvek podobe. Môžete mať doktorský rukopis, trénovaný mozog v ňom vždy spozná platónsky ideálne písmená. To isté platí pre zápis a rozpoznávanie čísel, znakov, ale aj hudobných nôt. Čítanie a písanie idú ruka v ruke a písanie ide s perom v ruke. Dokonca je známe, že ak sa dieťa zdôverí s niečím veľmi osobným, urobí to ručne. Ak ešte nevie písať, nakreslí obrázok.

Vo svete sa dokonca diskutovalo o tom zrušiť písané písmo a učiť deti písať iba tlačeným. Aký je váš názor?

Plynulý pohyb píšucou rukou pri spájaní písmen zapája do práce viac oblastí mozgu ako prstoklad. V laboratórnych skeneroch žiari mozog pri písaní rukou podstatne viac, než mozog niekoho, kto ťuká do klávesnice. Nie div, prebieha tu naraz kontrola pohybu celej končatiny, tlaku pera na papier, zovretia ruky, zrakové rozpoznávanie už napísaného textu, premýšľanie nad tým, čo treba napísať ďalej. Celé sa to ešte zakončí rozpoznávaním vlastných chýb. Učením sa písaného písma sa navyše učíme ovládať sami seba, zhmotniť naše vedomie cez ruky, čo sa pri tvrdých líniách, ktoré nie sú zaguľatené a spojené, nedosiahne. V oslave ducha nad hmotou má jemná motorika a písané písmo svoj nezastupiteľný význam. Rozvoj jemnej motoriky má pozitívny vplyv aj na kognitívne schopnosti. Prieskumy v laboratóriách aj v školských laviciach University of California v Los Angeles ukazujú, že žiaci píšuci si poznámky rukou, majú lepšie známky než tí, ktorí používajú počítač. Nemusí to byť spôsobené len posilňovaním mozgu. Za lepším prospechom môže byť obyčajná nutnosť vydestilovať a zaznamenať z prednášky len kľúčové myšlienky, keďže jedno pero je pomalšie než desať prstov na klávesnici. Odpoveď na otázku, či má písanie rukou zmysel, teda znie: To si píšte.

Učiteľky v niektorých prváckych triedach trvajú na používaní atramentových pier. Mnohým rodičom sa to nepáči, pretože deti sa zašpinia. Aký má podľa vás význam používanie atramentového pera?

Ja som sa ešte učila písať tzv. rúčkou, na ktorú sa nasadzoval hrot, a ten sme namáčali do nádobky s atramentom. To bolo ešte náročnejšie ako súčasné atramentové perá, pretože to vyžaduje omnoho podrobnejšiu organizáciu celého písania – primerane pero namočiť, nechať odkvapkať atrament, aby nevznikali machule, vyvinúť primeraný tlak na podložku, inak sa hrot pera ohne a pero začne „škriabať“ a trhať papier. Z toho vzniklo aj to známe „Škriabeš ako kocúr“. Atramentové pero v minulosti zabezpečovalo správny úchop, pretože pred érou ergonomických písacích potrieb sa obyčajná ceruzka dala držať rôzne – a nesprávne. Pred použitím pera sme sa dlho učili písať ceruzkou, a keď sme už mohli písať atramentovým perom, bolo to pre nás obrovské vyznamenanie. Kto písal atramentovým perom, už musel vedieť písať, pretože atramentový hrot núti dieťa vyvíjať primeraný tlak na papier, núti ho k precíznosti. Preto niektorí učitelia aj zakazujú gumovacie perá. Má to svoj psychologický význam – musím jemne viesť línie, skoncentrovať sa, inak vznikne machuľa. Cibrí to aj vôľu. Sústredím sa na prácu, ktorú vykonávam. Krasopisom kultivujem svojho ducha. Nemusí byť každý umelec a naučiť sa kaligrafické písmo, ale nechceme mať z ľudí ani technokratických robotov, všakže?

Prázdniny sú síce pred nami, ale aký je váš názor na domáce úlohy predovšetkým v prípade mladších školákov? Jestvujú názory, že deti by sa mali všetko naučiť v škole a doma sa venovať iným veciam.

V prvom rade treba povedať, že učiteľka v škole nemôže ustrážiť iks detí v triede, či naozaj všetky v danej chvíli správne sedia, držia správne pero a píšu písmeno správnym postupom. Tu môže veľmi pomôcť rodič, ktorý má doma nad svojím dieťaťom väčšiu kontrolu, pretože keď si už dieťa nesprávny spôsob písania zafixuje, tieto zlé návyky sa ťažko odstraňujú. Nemusíme nad dieťaťom stáť, stačí, keď bude písať hoci za kuchynským stolom a my budeme vykonávať nejakú inú činnosť, len občas ho skontrolujeme. Samozrejme, miera úloh by mala byť primeraná, päť slov, jeden-dva riadky. Domáca úloha rodiča aj informuje o tom, čo deti práve preberajú v škole, čo treba docvičiť. Na zahodenie nie je ani zdieľanie vzájomnej spoločnosti, ktoré pri takomto spoločnom písaní domácich úloh pod rodičovským dozorom vzniká. Niečo spolu vytvárame, spoločne komunikujeme a to sú tie vzácne chvíle, keď rodič s dieťaťom trávi čas. Vytvorme pri tom dobrú náladu a vychutnajme si tieto vzácne chvíle. Čoskoro príde puberta a dieťa bude na svojej detskej izbe pred nami zatvárať dvere. Užívajme si preto jeho fyzickú aj psychickú prítomnosť, čo najviac a kým sa dá. Ľudia by mali tráviť čas s ľuďmi a rodičia so svojimi deťmi, nič lepšie sme zatiaľ nevymysleli.

Mgr. Gabika Cviková

Vyštudovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského (UK) v Bratislave, odbor psychológia. Približne 25 rokov pôsobila v Centre poradensko-psychologických služieb v Bratislave, takisto externe vyučovala na Pedagogickej fakulte UK na katedre sociálnej práce. Intenzívne pracovala pre tretí sektor a s rómskou societou. Pracuje na čiastočný úväzok v Súkromnej základnej škole waldorfskej v Bratislave.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#psychologička #prázdniny #Gabika Cviková #deti
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk