Dula Staňková: Z neplodnosti sa urobil zaujímavý tovar. Ale dieťa nie je vec

, 18.12.2017 06:00

Lámali nad ňou a jej mužom palicu, keď ešte nevideli výsledky spermiogramu a hneď ich posielali do reprocentra. Tam sa dozvedeli, že prirodzene to nepôjde. „Výsledky sú zlé.“ O dva týždne sa táto žena tešila z dvoch čiarok na tehotenskom teste. Považuje to za výsmech. „Ešte pred dvoma týždňami mi niekto tvrdil, že som neplodná a potrebujem darované vajíčko a darovanú spermiu. A nie, nebol to „zázrak“ ani milosrdná náhoda, len dobre podporená plodnosť u dvoch zdravých ľudí, ktorí sa rozhodli neveriť tomu, že ich výsledky sú také zlé." Čítajte v rozhovore.

Majka Staňková.
Majka Staňková. Autor: archív M.S.

Okrem toho, že ste dula, a teda nápomocná pri pôrodoch, vo svojej tehotenskej poradni pomáhate aj neplodným ženám…

Nemám rada slovo „neplodnosť“, je to také definitívne. Povedzme zhoršená plodnosť, resp. dočasne zhoršená plodnosť. V Brne pani doktorka Lázničková, založila Centrum naděje a pomoci a vyškoľuje lektorov, ktorí pomáhajú ženám so zhoršenou plodnosťou, prirodzene. Na Slovensku takú osobu nepoznám. Je to gynekologička, ktorá ide prudko proti štandardnej gynekológii v zmysle predpisovania hormonálnej antikoncepcie a hlavne proti reprobiznisu. Kritika voči reprodukčnej medicíne, ktorá sa stala veľmi modernou, ma aj vďaka nej začala veľmi zaujímať. Žiaľ, ženy si neuvedomujú riziká a nedávajú šancu prirodzenému oplodneniu inak. A tak som sa začala učiť poznávať ženské cykly, riešiť plodnosť.

Dnes už máte tri deti, ale kedysi to tak nebolo a téma reprodukcie a reprocentier sa vás osobne dotýkala. Prezraďte viac.

Keď som mala 23 rokov, našli mi nádor na vaječníku – prišla som o vaječník aj vajcovod. Dosť necitlivo mi v tom čase bolo povedané, že ak by som chcela mať deti, mala by som ich mať teraz, lebo potom to už nepôjde. Vlastne najlepšie by bolo, keby som hneď myslela na reprodukčnú medicínu. Nad jedným vaječníkom, aj to nie úplne funkčným a so spermiami môjho muža, ktoré zatiaľ nikto nevidel, mávli rukou. „To nepôjde…“ Mala som 23 rokov a na deti som ešte nebola pripravená.

Už ste boli vydatá?

Boli sme zasnúbení. Asi o rok som si vravela, že to tak nemôže ostať. Je pravda, že situácia to bola ťažká – každá žena sa zľakne, keď ju postrašia bu-bu-bu, nebudete mať dieťa. Bola som v reprodukčnom centre na folikulometrii a na vyšetrení priechodnosti vajcovodov, čo bolo brutálne, v tom čase to robili bez narkózy. Manžel absolvoval spermiogram.

… tieto vyšetrenia ste absolvovali na Slovensku?

V Česku. V Brne funguje reprodukčná medicína 30 rokov, tých centier je veľa a tlak tiež obrovský. Každopádne, na základe našich výsledkov zhodnotili, že je to naozaj veľmi zlé a najlepšia cesta bude pre nás darcovský program (darované vajíčko, darovaná spermia). S odstupom času to hodnotím ako čistú manipuláciu, pretože keď sme ten istý spermiogram vzali do urologického centra, povedali nám, že až také zlé to nie je, nemáme sa plašiť. O dva mesiace bude mať muž novú dávku spermií, ktorá môže byť úplne iná. V tej chvíli sa začala rysovať nádej, veď si predstavte, že nás chceli zaradiť hneď do toho najdrahšieho programu. S mužom sme v tejto otázke rovnako naladení a dohodli sme sa, že tomu dáme šancu. Ak to rok-dva nepôjde, zvážime, čo ďalej.

Musím vám skočiť do reči. Naznačili ste, že v týchto centrách, neviem, aké slovo použiť… Zveličujú? Klamú?

… tiež neviem, aké slovo použiť, ale povedala by som, že môžu. Mám túto osobnú skúsenosť, a hovoria mi o nej aj mnohé klientky. Ženám sa nedáva veľa šancí a niekedy sa zvolí horší výsledok, nech to znie horšie. Pracovala som so ženou, ktorá bola po piatich umelých oplodneniach a keď som sa jej pýtala, aké vyšetrenia jej robili, povedala, že okrem krvných testov, folikulometrie a spermiogramu žiadne. Výsledok sa teda urobí rýchlejšie, ako dôkladné testy. Nechcem hádzať všetky reprocentrá do jedného vreca, snáď to takto nefunguje všade, ale moja skúsenosť je takáto.

Každá žena sa zľakne, keď ju postrašia...
Každá žena sa zľakne, keď ju postrašia bu-bu-bu, nebudete mať dieťa. Autor: Shutterstock

Ako pokračoval váš príbeh?

O dva týždne od chvíle, kedy sme sa dozvedeli o našich katastrofálnych výsledkoch, som otehotnela – v prvom najbližšom cykle. Bol to výsmech. Ešte pred dvoma týždňami mi niekto tvrdil, že som neplodná a potrebujem darované vajíčko a darovanú spermiu. A nie, nebol to „zázrak“ ani milosrdná náhoda, len dobre podporená plodnosť u dvoch zdravých ľudí, ktorí sa rozhodli neveriť tomu, že ich výsledky sú také zlé.

Ale viete, že „v medicíne nič nie je stopercentné“.

Pracujem so ženami pri pôrodoch a najviac ma mrzí, že im berú vietor z plachiet a sebadôveru. Bola som pri pôrode žene, ktorá bola krásne naladená, pripravená porodiť svoje bábätko. … kým jej lekár nepovedal, že je obrovské, bude mať veľkú hlavu a určite neprejde. „Chcete to vôbec riskovať a rodiť prirodzene? Ja by som okamžite zvolil cisársky rez,“ povedal jej. Vraj riskuje a ak to skúsi, „hlava prejsť môže, ale určite sa zaseknú ramená“. Snažila sa 20 hodín, neotvárala sa a keď prišiel moment, že sme pozhasínali do tmy, poprosila som ju, aby sa zamyslela nad tým, čo sa v nej deje. Vtedy sa rozplakala a povedala, že sa bojí, že dieťa sa zasekne a ona ho neporodí. A toto spôsobila jedna konkrétna veta, jediná informácia zdevastovala jej sebaistotu. Vo finále to dieťa skutočne nepustila a musela rodiť cisárskym rezom. Dieťa malo 4,30 kg a bolo poroditeľné. Ja síce nie som veriaca, ale rada používam rôzne citáty. „Povedz iba slovo, a tvoja duša bude uzdravená.“ Žiaľ, funguje to aj naopak. Povedz slovo a totálne ma zničíš. S neplodnosťou je to to isté. Ak žene povedia „ste neplodná, vy deti mať nemôžete a buďte rada, že existujú reprodukčné centrá“ – a to som teraz povedala hrubo, oni to vedia povedať veľmi kultivovane – zničia tým jej sebadôveru a dieťa do prostredia strachu nemusí prísť. Tie centrá páry nepodporujú v tom, aby to riešili prirodzene. Nepošlú ich do poradní, nesnažia sa sledovať ich cyklus, resp. druhú fázu cyklu, nesnažia sa ozdraviť. Taká istá téma je s hormonálnou antikoncepciou, aj s pôrodmi. My sme odovzdali svoju zodpovednosť do rúk lekárov. Kým si nebudeme vedomí svojej zodpovednosti a prenesieme ju na iných, nemôžeme sa čudovať, že to takto funguje.

Vy asi viete, prečo to, čo ste vymenovali, nechcú riešiť a chcú hneď pristúpiť k umelému oplodneniu?

Ak narážate na to, že je to zárobková činnosť, tak iste, že je to zárobková činnosť. Keby to nebolo finančne zaujímavé, centrá by nerástli ako huby po daždi. Pozrite sa na českého premiéra, úspešného biznismena, ktorý pred rokmi kúpil reprodukčné centrá. Je to človek, ktorý investuje veľmi správne, nebude kupovať niečo z morálnych hodnôt. Dnes sú jeho kliniky na umelé oplodnenie najrýchlejšou rastúcou časťou jeho impéria. Nezdá sa vám podozrivé, že zatiaľ čo v roku 2016 sa v Európe zo skúmavky narodilo „len“ 88 tisíc detí, vlani to bolo už takmer 185 tisíc? Skutočne chceme veriť tomu, že naša plodnosť sa z roka na rok dvojnásobne zhoršuje? A je v poriadku, že so slovom plodnosť dnes bežne počujeme slovné spojenia ako „fertilizačný boom… oplodňovací biznis…“ a podobne? Možno otvárame témy, ktoré sa nečítajú dobre a určite to rozvíri vody, ale pri pôrode stačí ženu nežne podporovať, uisťovať ju v jej sile a nechať ju prirodzene porodiť, ako to propaguje úžasný pôrodník Michel Odent. Za takúto empatickú podporu, keď žene pomôžeme objaviť v sebe svoju silu, dostanú pôrodnice pár eur, avšak keď sa robí nástrih, keď sa praskne plodová voda, naordinuje sa oxytocín a keď urobia aj cisársky rez, to sú body, ktoré rastú a kolo sa roztáča ďalej a ďalej. Kým bude zaujímavejšie ľudí liečiť, budú chorí. Kým bude zaujímavejšie zasahovať pri pôrode, bude sa pri ňom zasahovať. Kým bude zaujímavejšie oplodňovať umelo, bude sa oplodňovať umelo. Liečiť neplodnosť nie je také zaujímavé, ako zobrať spermiu a vajíčko, spojiť ich a zinkasovať za to veľké peniaze. Netajím sa tým, že viem o tom, že sa tam točí príliš veľa peňazí na to, aby bol človek schopný, napríklad tak, ako pani doktorka Lázničková, z presvedčenia, nenechať sa do toho vtiahnúť.

Bavíme sa celý čas o reprodukčných centrách, ale čo tie ženy. Im toto všetko neprekáža?

Nedá sa to zovšeobecniť, je to individuálne. Ale je to zasa o osobnej zodpovednosti, ktorú odovzdáme. Keď mám svoje rozhodnutia a ich dôsledky na koho delegovať, bolí to menej. Poviem to na rovinu. Ak sa nepodarí umelé oplodnenie, môžem skonštatovať: „Žiaľ, nepodarilo sa, zlyhala reprodukčná medicína, nezlyhala som ja.“ Oveľa ťažšie je čeliť narážkam, keď žena nepočne prirodzene: „Ako to, že nie si plodná? Čo je s tebou?“ Pravdou tiež je, že doba sa zmenila. Ženy už nerodia po 20-tke. Už trinásť rokov vediem predpôrodné kurzy a môžem vám povedať, že za ten čas sa vekový priemer zvýšil dosť dramaticky. Kým kedysi tam aspoň občas sedela 20–25-ročná žena, dnes mi tam sedí 12 žien, pričom máloktorá má pod 30. Bežne sprevádzam 40-ročné prvorodičky. A musíme si celkom úprimne povedať aj to, že keď sme staršie, chceme výsledky rýchlo. Už nemáme čas zostávať v ľahkosti a elegancii a povedať si, že „počkáme“. Po 35-ke sa do toho dostáva urputnosť a stres. Už nemám čas skúšať to prirodzene, neverím si. Idem do reprocentra. Druhá vec je, že sme si zvykli na dobré výsledky svojej práce. Sme na seba prísne a chceme byť úspešné v tom, čo robíme. A to isté očakávame aj od svojej plodnosti. A potom je jednoduchšie rýchlo, dobre, úspešne, ideálne, aby to za nás spravil niekto iný. Keby sa dieťa dalo kúpiť v obchode, verím, že veľa ľudí by si ho kúpilo, lebo je to jednoduché a rýchle. Dnes sa človek nezdvihne zo stoličky a nepôjde si kupovať topánky do obchodu, ale vyberie si ich online. Chceme veci jednoducho, rýchlo, bez práce a bez osobného vkladu. A to nie je v poriadku. Takže je to aj o nastavení, prioritách a osobnostnom vklade tých žien.

Ilustračné foto.
Ilustračné foto. Autor: SHUTTERSTOCK

Keď sa žene nedarí otehotnieť, hlasy z okolia sa pýtajú: „Prečo nejdeš na umelé oplodnenie?“ Myslíte si, že tieto osoby majú o tom poňatia, napríklad ako to celé prebieha? Alebo takto sa opýtam. Tie ženy, čo mieria do reprocentier, vedia, čo ich tam čaká?

Niektoré si žiadne informácie nezháňajú, jednoducho chcú dieťa a nepátrajú po tom, čo to pre ne bude znamenať. Iné sú zodpovednejšie a chcú poznať každý detail takéhoto rozhodnutia. To oceňujem a chválim, mali by sme to robiť pravidelne. Keď si kupujem pračku, zisťujem, akú má spotrebu, hlučnosť, koľko operie bielizne, aké má programy… Všetko možné si zistím o hlúpej pračke. Ale pri umelom oplodnení máloktorá rieši to, či z toho nemôže aj zomrieť, či sa jej nenarodí postihnuté dieťa. Toto sú, žiaľ, veci, ktoré sa dejú a treba o nich nahlas hovoriť.

… či náhodou nemá nejaké ochorenia, ktoré jej bránia v prirodzenom otehotnení a ju budú len donemoty oplodňovať a ona potratí jedno dieťa za druhým, lebo aj také sú príbehy… Keďže sa o tom neinformujú, znamená to, že všetko zisťujú za pochodu?

Prirovnávam to k pôrodu, lebo toto sú moje dve témy. Niektoré prídu k nám na predpôrodný kurz, čítajú knihy a články, chcú poznať všetky detaily, aby ich nič neprekvapilo. A potom sú ženy, ktoré povedia, že radšej nechcú nič vedieť ani počuť. „Nič mi nehovorte, porodili všetky, porodím aj ja.“ Rovnaké je to aj v plodnosti. Niektoré si informácie zháňajú a sú pripravené na potenciálne riziká, ale väčšina nie a tie riziká sa im môžu stať. A to je nezodpovedné.

Počula som názor ženy, ktorá mala 35 rokov. Vraj, do 39 rokov prepláca poisťovňa tri cykly umelého oplodnenia, a ona by si „do smrti vyčítala, keby to aspoň nevyskúšala.“

A je veľa žien, ktoré umelé oplodnenie skúsili, narodilo sa im postihnuté dieťa a mali z toho zdravotné riziká. Dodnes si kladú otázku, či to nemali skúsiť ešte predsa len prirodzene. Takže myslím si, že v oboch prípadoch je tá cesta o prijatí osobnej zodpovednosti, ale aj istých rizík. A my tie riziká nesmieme hádzať na nikoho iného. Deje sa to a môže sa to stať aj nám, môžem to byť ja, kto bude mať pri umelom oplodnení hyperstimulačný syndróm a riskovať vlastný život. Otázka je, či tie ženy s touto možnosťou počítajú.

Vrátim sa ešte k tej otázke o tom, či má bežný laik poňatia, ako prebieha umelé oplodnenie. Popíšte nám to vy, čo sa tam vlastne deje…

Nie je to len o tom, ako si niekto predstavuje, že „on dá spermie a ona vajíčka“. To znie veľmi ľahko. Pre muža je to ľahko! Hoci ponižujúco, ale relatívne ľahko. Pre ženu to znamená vystimulovať hormóny. Dostane špeciálnu sadu injekcií, ktoré si pred odberom vajíčok pichá do brucha. Predstavte si, že v prirodzenom cykle sa vytvorí jedno vajíčko. Niekedy povedzme dve, ak sú dvojičky (prirodzene). Málokedy aj viac. Je veľa žien, ktoré cítia ovuláciu a vďaka tomu presne vedia, kedy ovulujú. Folikul, v ktorom sa vajíčko vyvíja, praskne a vajíčko sa vydá na cestu. Tento proces je niekedy naoko vnímaný ako dramatický aj v prirodzenom pochode s jedným vajíčkom. Bolesť pri podávaní injekcií je v tomto prípade to posledné, čoho by som sa bála. Bála by som sa efektu, že sa mi v tele vytvorí povedzme 5–10–20 vajíčok a tie dozrejú. Urobia bum!, naraz jednu veľkú ovuláciu. Toto je obrovská záťaž pre ženské telo, to si viete predstaviť.

… ale jej povedali, že na prirodzené otehotnenie môže zabudnúť. Ona tam ide s touto informáciou. Chápete, že aj „ostatné si pichali a pomohlo im to“.

Treba ukazovať aj na tie, ktoré si pichali a pre hyperstimulačný syndróm bojovali o život. Keď takýmto spôsobom vystimulujeme ženu, jedným zo strašiakov, čo sa môže stať, je spomínaný hyperstimulačný syndróm. Nahlas treba povedať, že žena naň môže aj zomrieť. Jej telo to jednoducho nemusí zvládnuť. Po vystimulovaní sa v tom lepšom prípade zavedú do tela počas ovulácie spermie, volá sa to inseminácia. V horšom prípade sa v narkóze odoberajú vajíčka, ktoré dozreli. Odoberá sa ich čo najviac – v miske sa umelo spoja so spermiami. Pre istotu sa spraví viac takýchto spojení a nechajú sa dozrieť. Pozrieme sa na to, ako sa to vyvíja a potom sa nejaká časť z vajíčok zavedie oplodnená späť do tela ženy. Toto našťastie už prešlo reguláciou, pretože ešte pred pár rokmi nemali problém zaviesť pokojne aj päť vajíčok, len aby sa aspoň jedno uchytilo. Predstavte si situáciu, že sa uchytili tri a začali tam rásť trojčatá. Potom mamičke povedali, že musí byť zodpovedná, a keďže sa zvyšujú riziká, že deti budú postihnuté, mala by súhlasiť, s tzv. „redukciou vajíčok“, čo znamená, že jej v tele jedno alebo dve deti usmrtia. V Českej republike je to už regulované, neviem, ako je to na Slovensku. Na toto sa treba pozrieť z etického hľadiska. Keďže verím, že dieťa má bunečnú pamäť a vo fáze prvých dní je svedkom toho, ako mu zabíjajú brata, v poriadku to nie je.

A je veľa žien, ktoré umelé oplodnenie skúsili,...
A je veľa žien, ktoré umelé oplodnenie skúsili, narodilo sa im postihnuté dieťa a mali z toho zdravotné riziká. Autor: SHUTTERSTOCK

Asi je to tej žene jedno, ona chce dieťa, a to za akúkoľvek cenu. „Robí to pre dieťa“.

Tomu neverím. Áno, reprodukcia je zracionalizovaná. Vezmeme spermiu, vajíčko, spojíme ich, bude dieťa, bodka. Hoci sme sa to naučili vnímať iba mozgom, stále nám do myšlienok lezie srdce. A ja neverím, že je to tej žene jedno. Je to podobný princíp ako pri umelom prerušení tehotenstva. Pochopiteľne, že si svoje dieťa oplače, ale povie si, že je to v poriadku, lebo ju opustil muž, je mladá, musí dokončiť školu, rodičia by ju vyhodili z domu… Nájde logické dôvody, prečo je to v poriadku, ale aj tak je tam diera, trúfnem si povedať, do konca života a ostávajú v nej pochybnosti o tom, či to naozaj bolo v poriadku. Žiaľ, hlas reprodukčných centier vždy je a bude väčší ako hlas nás, jednotlivcov, sme v menšine. Nechcem však, aby to znelo tak, že ja tými ženami pohŕdam, alebo im nerozumiem. Ja im rozumiem a verím, že sa v danú chvíľu rozhodnú najlepšie, ako dokážu, ale myslím si, že keby ten hlas, ktorý im povie, že existujú aj iné spôsoby, bol silnejší, tak by tomu asi dali šancu. Je mi ľúto, že sa o tom nerozpráva, že sa z plodnosti urobil celkom zaujímavý tovar. Ale neriešime to v úcte k žene, ani k dieťaťu. Ďalšia vec sú zmrazené vajíčka. Ak sa úspešne podarí jedno oplodnenie, máme uschované ďalšie dve-tri deti a mňa až mrazí, keď mi o tom nejaké ženy rozprávajú. „Máme zmrazené ďalšie tri deti, tak keď budeme chcieť neskôr, keď bude dieťa staršie, pôjdeme si jedno vybrať.“ Tá predstava a ten štýl, akým o tom rozprávajú, sú desivé. A je to tak, je to holý fakt. Odosobnená plodnosť. Deti sú „mrazáčiky“ a rodičia ich buď vezmú na milosť a časom tiež prijmú, alebo sa likvidujú, prípadne darujú. Ale deti nie sú tovarom a ani by ním nemali byť.

Dotknime sa ešte jednej témy v rámci umelého oplodnenia, ktorú vy spochybňujete…

Keď sa to stane prirodzene, tak sa to stane – duša chce prísť. Vie sa, ktorá spermia má oplodniť ktoré vajíčko. Ale tu to niekto rozhodne za vás. Predstavte si lekára, ktorý si tipne a zvolí – pôjdeš ty a ty. Spojí dve bunky, ktoré napríklad spolu vôbec nemali byť. Poznám detskú psychiatričku a psychoterapeutku, ktorá pracuje s deťmi po umelom počatí, ktoré sú už veľké a bolo hrozivé, čo popisovali. Ako sa cítia v mrazáku, ako im robí zima zle, boja sa ihiel, leto tá ich tam vpratala a je pozoruhodné sledovať, ako sa tým deťom žije. Má niekoľko kazuistík aj detí, ktoré sú z darovanej spermie, z darovaného vajíčka a žijú v tele úplne niekoho iného. Žijú v legálnom klamstve a na tých deťoch sa to psychologicky prejavuje. Je šokujúce, že my sa nad tým hlbšie vôbec nezamýšľame, ale tie deti s tým potom musia žiť a celý život sa s tým pasovať. Samozrejme, že keď sa s dieťaťom pracuje, môžeme tieto negatívne vplyvy na jeho psychiku minimalizovať. Za nešťastné považujem aj to, že gynekológ-pôrodník, je ten istý človek, ktorý doobeda spraví tri potraty, poobede asistuje pri dvoch pôrodoch a na druhý deň umelo oplodňuje. Niet divu, že je od toho absolútne odosobnený. Ako si takýto človek môže vážiť hodnotu života? Obávam sa, že kým toto bude sústredené v jednej osobe, žiadneho hlbšieho etického zamyslenia sa nedočkáme. Máloktorý lekár je schopný takej sebareflexie ako poľský lekár Jacek Szulc, ktorý sa rozhodol s tým skončiť a nahlas veci pomenovať.

Prejdime teraz k tomu, ako konkrétne pomáhate párom vy vo svojej poradni.

Najprv skúsime zistiť, aké má žena cykly. Pretože hoci sa milujeme každý deň, nezvýšime tým šancu, že dieťa počneme. Musíme si uvedomiť, že jediná chvíľa, kedy sa to môže podariť, je keď ovulujem. Len čo praskne folikul a pošle vajíčko na cestu do maternice, mám 14–16 hodín na oplodnenie vajíčka. Ak sa za ten čas neoplodní, odchádza neoplodnené preč. Samozrejme, že spermie sa tam dajú vkladať aj skôr, neznamená to, že keď sa s mužom nepomilujem v týchto hodinách, tak nepočnem. Môžem otehotnieť aj zo spermií, ktorú sú tam spred týždňa. Ale uvedomme si, že v rámci cyklu mám asi týždeň na to, aby som správne načasovala styky. Nestačí sa milovať, nestačí násobiť snahu stykov, ale treba poznať svoje telo.

A kde je v takomto prípade tá ľahkosť, o ktorej stále rozprávate? Kde je ľahkosť, keď sa ona má „zacieľovať“ na ovuláciu?

Tak to byť nemá, pravdaže. Ja tie páry motivujem k tomu, aby milovanie nevnímali ako snahu o počatie, aby sa milovali v priebehu celého mesiaca. Treba však presne vedieť, kedy žena ovuluje a pred ovuláciou sex zintenzívniť. Nepáči sa mi myšlienka, ktorú si niektoré páry povedia, že keď to do polroka nevyjde, ideme do reprocentra. Ak mám zdravé telo, za polroka budem mať šesť zdravých cyklov, kedy to môžem skúsiť a to je podľa mňa na ľahkosť málo. Možno, že sa ukáže, že tie cykly nie sú zdravé, ovulácia prebieha len v každom druhom cykle a druhá fáza cyklu je krátka… V tom prípade som mohla byť aj šesťkrát tehotná, ale dieťatko odišlo, lebo sa nestihlo uhniezdiť.

Povedzme si to v praxi. Druhá časť cyklu je od ovulácie, približne od štrnásteho dňa, do menštruácie, to znamená, že by mala trvať štrnásť dní. Dobre počítam?

Je potrebné povedať si, že 14–15 deň cyklu ovuluje len zhruba 15 percent žien. Veľká väčšina žien ovuluje veľmi nepravidelne, v rôznych dňoch cyklu. Sú ženy, ktoré nemajú 28 dňový cyklus, ale povedzme len 25-dňový, ale aj to je zdravý cyklus, ak majú dostatočne dlhú druhú fázu. A potom sú ženy, ktoré majú 40-dňový cyklus a druhá fáza tiež nemusí byť dostatočne dlhá, lebo tá žena neovuluje 15-ty deň, ale povedzme 30-ty deň cyklu. Na druhej strane, žena, ktorá menštruuje 4-krát za rok, môže mať zdravé cykly, ak ovuluje a od ovulácie má do menštruácie 12–14 dní. To je zdravý cyklus. To, čo je pred ovuláciou, nemusíme riešiť.

Ako to funguje s meraním bazálnej teploty?

Sú ženy, ktoré si necítia ovuláciu a aby sa dozvedeli o svojom tele viac, neostáva im nič iné, ako si merať teplotu. A nestačí, aby sa zvýšila z 36 na 37, pretože my nevieme, či to ďalšie dni nekleslo, čo by znamenalo, že tá ovulácia nebola v poriadku. Musíme mať minimálne tri vysoké merania, so šiestimi nižšími a ešte aj tam vznikajú rôzne výnimky. Jedna vec je merať si teplotu a druhá vedieť to vyhodnotiť. Je to hotová veda, ale dá sa to naučiť. Sú ženy, ktoré vnútorne cítia, že sú tehotné a potom menštruujú. Vtedy je potrebné predĺžiť druhú fázu cyklu.

… a ako?

Hormonálne. Ja rada odporúčam utrogestan, lebo je relatívne šetrný a obsahuje prírodný progesterón, pomáha predĺžiť druhú fázu cyklu. Ak sa dieťa nestihne uhniezdiť, treba to riešiť a nie hneď ísť do reprodukčného centra. Predĺžiť druhú fázu cyklu dokážeme niekedy aj za dva cykly, za pomoci jedného lieku. Ale pozor, musí byť nasadený vo vhodnej chvíli, až po ovulácii. Inak by ju mohol vyblokovať a k ovulácii by nakoniec ani neprišlo. Aj tu sa oplatí dôkladne poznať svoje cykly.

Spomínali sme vaše prvé dieťa, ale vám sa neskôr narodili ďalšie dve. Prišli prirodzene, bez toho, aby ste niečo riešili?

Áno, prirodzene. Na druhého syna sme čakali asi tri mesiace a na tretieho šesť mesiacov snahy. Zakaždým som sa začala zaoberať svojimi cyklami. Základná informácia však bola, že som odmietla veriť, že to bude zlé a že sme neplodní. Ja som si to vôbec nepripúšťala.

Majka, ešte predtým, ako sme začali robiť rozhovor, povedali ste mi, že ste „veľmi protiprúdová“. Svoje deti učíte doma, jedno z nich ste doma dokonca porodili, neužívate antikoncepciu a nepodporujete umelé centrá. Mám pocit, že sa musíte neustále obhajovať.

Môj brat sa ma raz opýtal, prečo si nedovolím byť v týchto veciach snob a prestať sa stále obajovať. Len čo sa ma niekto opýta: „Počkaj, a ty učíš deti doma?“ Hneď sa obhajujem, mám poruke prieskumy, viem, čo ukazuje prax… Ďalšia sa ma spýta: „Ty si rodila doma? A to si sa nebála?“ Už vysvetľujem: „No nie, lebo ja som v pôrodníctve, viem presne, aké sú štatistiky bezpečnosti a mala som pri sebe dobrú pôrodnú asistentku…“ Všetko vysvetľujem. Môj brat mi vtedy povedal, že čím viac budem vysvetľovať, a chcieť im zmeniť ich názor, tým viac im budem dávať vody na mlyn a ukazovať im, že majú prečo ma spochybniť. Ži si to, za čím si stojíš. Odvtedy, keď sa ma pýtajú tieto otázky, odpovedám jednoslovne. Áno, nie. A usmievam sa pri tom.

So svojimi synmi.
So svojimi synmi. Autor: archív M.S.

Nie ste za svoje názory odsudzovaná?

Aj keď som, je mi to jedno. Ak ja nezdieľam ich názory, nemusia oni moje. Mám okolo seba dosť ľudí, ktorí mi fandia a veria mi. Ja si ani nemyslím, že mám univerzálnu pravdu, lebo univerzálna pravda neexistuje. To je moja pravda, aplikovateľná pre môj život, ale niekto iný žije iný život, má iné predpoklady, iné zázemie, inú rodinu, pôvod, cítenie, empatiu, intuíciu… Ja som vďačná za všetko, čo sa mi v živote dialo a deje, vnímam to pre seba ako veľký dar. Niektorí si ťukajú na čelo, pre druhých som inšpiráciou. Nehodlám sa meniť kvôli názoru ostatných. To skutočne nie.

Teraz, keď vás tak počúvam, rozmýšľam nad tým, že tá viera, intuícia, ktorej tak hlboko veríme, to všetko bude oveľa viac, ako meranie bazálnych teplôt a kontrola spermiogramov.

Pravdaže. Lekárska veda nie je až tak dlho platná a rôzni šamani, domáci liečitelia a bylinkárky, to boli ľudia, ktorí nielen dávali byliny, ale s ľuďmi sa aj rozprávali. Nejde o to, akú tabletku si dám do úst, ide o to, ako veľmi verím tomu, čo robím a či to robím správne. Znova je to o osobnej zodpovednosti. Aj môj život je o pádoch, o cestách, aj ja som urobila zlé rozhodnutia a v niektorom zmysle som zlyhala, ale lepšie som to v tú danú chvíľu nevedela. Posúvame sa ďalej a je potrebné sa z tých pádov „na hubu“ poučiť.

Mária Staňková (38)

Pochádza z Liptovského Mikuláša. S manželom vychováva troch synov (13,11,5). Pôsobí v Brne, kde založila najväčšie centrum pre rodiny s deťmi, vrátane súkromnej škôlky, súkromnej združenej školy podporujúcej slobodné vzdelávanie a špecializovaného obchodu pre zdravé tehotenstvo, pôrod a rodinu. Pripravuje budúcich rodičov k pôrodu a aktívne sprevádza pri pôrodoch. Je členkou Českej asociácie dul (ČAD), kde pôsobí aj ako lektorka a konzultantka. Natočila prvý on-line predpôrodný kurz v ČR a SR www.PorodBezObav.cz a on-line kurzy pre rodičov www.MamaBezObav.cz. S manželom založila „Svetový deň tehotenstva 7.5.“ a projekt „Porod po Česku“, venovaný otázke pôrodníckeho násilia. Je rodinnou terapeutkou pevným objatím podľa etiky Jiřiny Prekopovej. Viac informácií o nej možno nájsť na webovskej stránke www.majkastankova.cz.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#umelé oplodnenie #spermiogram #reprodukcia #plodnosť #ovulácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk