Rodič nie je návšteva

Vtedy takmer štvorročná Adelka dostala neskoro večer horúčky. Na pohotovosť s ňou utekal otec, pretože mama sa doma musela starať o dojčeného synčeka. V nemocnici rozhodli o hospitalizácii. Otecko si automaticky myslel, že bude môcť s Adelkou zostať, avšak to sa nestalo. „Prišli na infekčné oddelenie, dcéru zrazu posadili na vozík a viezli preč. Na chodbe manželovi oznámili, že je to hospitalizácia bez rodiča a primárka, ktorá môže rozhodnúť o výnimke, sa v nemocnici nenachádza. Dcérka všetky tie nepríjemné veci ako zavedenie kanyly a podávanie liekov už absolvovala bez muža,“ popisuje reprezentantka Slovenska vo fitnese. Keď sa manžel v noci vrátil domov a povedal jej, čo sa stalo, myslela, že zošalie.

Hneď ráno nemocnicu obvolávali a dosiahli, že otec môže byť prítomný. Keď sa však okolo deviatej ráno vrátil na oddelenie, čakalo ho apatické dieťa. „Dcérka sedela na posteli bez pohybu, neotočila za ním ani hlavu. Vnímala ako zradu, že ju tam nechal. Na psychológa bola zrelá už tam, hoci sama strávila len jednu necelú noc,“ trápilo Denisu Lipovskú.

Po čase sa Adelkina psychika zhoršila. „Nechcela chodiť do škôlky, bola úzkostlivá, precitlivená, vo vnútri ranená, čo ovplyvňovalo aj jej napredovanie v učení a podobne,“ vraví mamička. Dievčatko skončilo u psychologičky. Tá potvrdila, že trauma, ktorú zažilo, sa nedá tak ľahko spracovať. „Už pred touto udalosťou sa v rodine diali aj ďalšie vážne veci, v jednom roku mi zomreli rodičia i babka, navyše sme čakali dieťa. Na Adelku toho už bolo veľa a oddelenie od rodiča jednoznačne prispelo k jej zhoršenému zdravotnému stavu,“ je presvedčená fitneska.

Kto udelí informovaný súhlas?

Právnička Janka Debrecéniová z z advokátskej kancelárie Krivak & Co upozorňuje, že už bývalá československá federácia podpísala Dohovor o právach dieťaťa Organizácie spojených národov, podľa ktorého nemôže byť dieťa oddelené od svojich rodičov proti ich vôli. Výnimkou sú len prípady, keď je to v záujme dieťaťa – napríklad pri zneužívaní či týraní rodičom.

Štát dohodu ratifikoval, je súčasťou jeho právneho poriadku a podľa ústavy má prednosť pred domácimi zákonmi. V praxi však stále záleží na konkrétnom zdravotníckom zariadení, do akej miery práva naplní. Situácia sa časom trochu zlepšuje, avšak rodič nemá stále automatickú istotu, že mu nemocnica pobyt s dieťaťom umožní, napokon, vyslovene jej to neprikazuje žiadny konkrétny slovenský zákon.

Janka Debrecéniová upozorňuje, že prítomnosť rodiča v nemocnici nie je dôležitá len kvôli duševnému stavu dieťaťu. „Čokoľvek, čo zdravotníci s dieťaťom robia, si vyžaduje informovaný súhlas rodiča. Ako je však možné s jednotlivými úkonmi súhlasiť či nesúhlasiť, ak matka či otec nemôžu byť fyzicky prítomní? Zákon o zdravotnej starostlivosti teda síce s rodičom priebežne počíta, avšak jeho právo byť s dieťaťom osobitne negarantuje. To v praxi vedie aj k porušovaniu Dohovoru o právach dieťaťa,“ konštatuje Janka Debrecéniová.

Rodičia podľa nej vo všeobecnosti vôbec nevedia, že právo byť s dieťaťom majú už dnes garantované a nemusia sa podriaďovať vnútorným pravidlám nemocnice. Tie totiž nemajú vyššiu právnu silu ako ústava či medzinárodné dohovory: „Problémom je, že v nemocnici je ťažké domáhať sa rodičovských práv aj kvôli tomu, že neexistuje orgán, ktorý by na ich dodržiavanie dohliadal a ukladal sankcie za porušovanie. To pre nemocnice vytvára atmosféru nepostihnuteľnosti, v ktorej rodičia ťahajú za kratší koniec.“

Foto: archív Janky Debrecéniovej

Janka Debreceniova Janka Debrecéniová.

Rodiča vyhnať nikto nemôže

Slovenské nemocnice zväčša dovoľujú denný i nočný sprievod len rodičom tých najmenších detí, do troch, najviac šiestich rokov. Obhajujú sa nedostatočnou kapacitou, nevyhovujúcimi priestormi či ohrozením hygieny. S takou argumentáciou Janka Debrecéniová nesúhlasí: „Štát má v duchu svojich záväzkov urobiť všetko pre to, aby sa práva detí a rodičov dali napĺňať v praxi. Inštitúcie by sa predsa mali prispôsobovať ľuďom, nie naopak. U nás však stále panuje klíma, v ktorej sa možnosť rodiča zostať s dieťaťom v nemocnici považuje za nadštandardné vychádzanie v ústrety. To len dokresľuje hĺbku problému.“

Rodič je v nemocnici stále často vnímaný len ako návšteva, nie ako zákonný zástupca dieťaťa, ktorý má jednoducho právo s ním byť za všetkých okolností. Pokojne môže sedieť celú noc na stoličke, ak nie je iná možnosť. „Právo dieťaťa na rodičovskú starostlivosť platí, samozrejme, aj v noci. Hospitalizáciou sa neprerušuje,“ tvrdí Janka Debrecéniová. Ako však podotýka, pre rodiča nie je, zvlášť v prípade dlhšej hospitalizácie, únosné tráviť noci na stoličke. „Zariadenia sa spoliehajú, že rodič to jednoducho fyzicky a psychicky nezvládne a nakoniec sa vzdá a odíde. Takého zaobchádzanie považujem za kruté a neľudské,“ vraví.

V napĺňaní práv by pritom právnička išla ešte ďalej. Ak do nemocnice potrebuje ísť matka, dojčené dieťa by malo mať nárok byť tam s ňou: „Dokonca si myslím, že právo na sprievod alebo neobmedzené návštevy by mal mať každý hospitalizovaný človek, bez ohľadu na vek. To sa týka napríklad aj chorých v paliatívnej starostlivosti, starých či zomierajúcich ľudí. A celkovo kohokoľvek, kto sprievod potrebuje.“

Takýto, v našich podmienkach revolučný prístup, by podľa Janky Debrecéniovej bol výhodný aj pre samotné zdravotnícke zariadenie: „Stále sa prízvukuje, že v nemocniciach je málo personálu, zdravotných sestier. Sprevádzajúce osoby by mohli veľkú časť starostlivosti, zvlášť o malé deti, fakticky pokryť. Zdravotnícke zariadenia ich tam však nie sú ochotné vpustiť.“

Rodič má podľa nej v princípe právo zavolať políciu, prípadne sa obrátiť na súd s návrhom na neodkladné opatrenie. Pre matku či otca však nie je jednoduché v situácii, keď im dieťa leží v nemocnici a je závislé od starostlivosti zdravotníkov, ísť so zariadením do konfliktu. „Možnosť byť so svojím dieťaťom, keď je v nemocnici, nie je niečo, o čo by mali rodičia takto krvopotne bojovať. Nehovoriac o tom, že ani policajti často nemajú dostatočné povedomie o ľudských právach a medzinárodných dohovoroch. To však platí aj o zdravotníckom personáli,“ uvádza právnička.

Ľuďom verím menej

Keď mala vtedy dvanásťročná dcéra Zuzany Horváthovej z Trnavy bolesti brucha a musela do nemocnice, mamička vedela, že samú ju tam nenechá. Personál nakoniec súhlasil, ale s tým, že nedostane posteľ a bude musieť sedieť na stoličke. „Na druhý deň som podpísala reverz a išli sme domov. Večer ju brucho bolelo znovu, to už sme cestovali do Bratislavy na pohotovosť. Povedali mi, že ak by si ju tam nechali, nemohla by som s ňou zostať ani na tej stoličke. Jednoducho nie a hotovo,“ spomína si. Bolesť našťastie prešla aj bez hospitalizácie.

Že chcela s dcérou zostať stoj čo stoj, na to mal vplyv jej vlastný pobyt v nemocnici. Hospitalizovali ju ako päťročnú na mesiac či dva. Mama sa s dcérou v dobrej viere pri príjme ani nerozlúčila, aby dievčatko nerozľútostnila. „Bolo strašné zistiť, že ma tam len tak nechali. Mama povedala, že ide na wc a ja som nechápala, prečo zrazu nemôžem ísť s ňou. Už sa nevrátila,“ obracia sa žena do minulosti.

Rodičia chodili malú Zuzanu pozrieť len cez víkend a raz v týždni. Keďže bola z maďarsky hovoriacej rodiny a po slovensky nevedela ani slovo, pobyt v nemocnici bol pre ňu veľmi traumatizujúci. Postupne si síce zvykla, avšak odlúčenie sa odrazilo na vzťahu s najbližšími. „Mama mi vravela, že keď ma raz prišli navštíviť, už som si ich ani veľmi nevšímala. Vraj som chcela len kinder vajíčko a mohli ísť preč,“ opisuje.

Žena priznáva, že vzťah s rodičmi sa narušil a celoživotne má pocit, že nemôže nikomu veľmi veriť. „Som aj tvrdšia ako napríklad moji súrodenci. Nie tak citlivá. A čo je zaujímavé, všade sa cítim doma, nikdy som sa nebála sama v zahraničí. Niektorí ľudia vravia, že len doma sa dobre vyspia, s tým som problémy nikdy nemala,“ dodáva.

Nemocnicu si dobre vyberte

Advokátka Michaela Bielik Beláková z trnavskej advokátskej kancelárie Prosman a Pavlovič potvrdzuje, že zákon dnes neposkytuje rodičovi právo zostať s potomkom v nemocnici, a to ani v prípade tých najmenších detí.

„Určitú vekovú hranicu spomína Charta práv pacienta, ktorá upravuje ľudské práva a slobody pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nakoľko však nebola zverejnená v Zbierke zákonov, nejde sa o právne záväzný dokument, ale má len odporúčací charakter,“ vysvetľuje odborníčka. „Vo vzťahu k sprevádzajúcej osobe stanovuje, že prítomnosť sprievodcu je možná pri deťoch do šiestich rokov, a to na základe odporúčania ošetrujúceho lekára. Alebo pri deťoch nad šesť rokov či do ukončenia povinnej školskej dochádzky, a to po posúdení psychického a fyzického stavu a na základe odporúčania lekára či so súhlasom revízneho lekára a sprievodcu,“ komentuje advokátka.

Michaela Bielik Beláková rodičom odporúča zistiť si vopred, či zdravotnícke zariadenie sprievod umožňuje, čo však nejde vždy, napríklad ak je dieťa hospitalizované náhle. „V tom prípade odporúčame odvolať sa na Chartu práv pacienta napriek jej nezáväznosti. Ďalej mať pri sebe odporúčanie od lekára o potrebe sprevádzania maloletého dieťaťa a odvolávať sa na potrebu poskytovania informovaného súhlasu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Vždy je však potrebné situáciu riešiť s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu,“ radí.

Chceli ma vyhodiť

Bratislavská mamička, ktorá si neželala zverejniť svoje meno, bola v čase pandémie v nemocnici s 5,5-mesačným synčekom. Chlapček dostal covidový zápal pľúc, mama sa bála o jeho život. Bola uplakaná, vystresovaná, neustále chodila za personálom a pýtala sa, čo dieťaťu vlastne je a čo s ním budú robiť. Zdravotníkov to obťažovalo, až jej napokon tlmočili primárovo rozhodnutie: „Musíte odísť.“

Žena odpovedala, že to jednoducho neprichádza do úvahy, nenechá predsa tak malé dieťa samé. „Primár mi potom telefonicky oznámil, že keď neodídem dobrovoľne, tak ma snáď vynesú. Sľúbila som, že už budem ticho ako myška. Chápala som, že v covidovom čase toho mali veľa, na druhej strane by sa v mojej koži správali rovnako. Bola som vďačná, že mi dovolili zostať, avšak menej priebojnú mamičku by dávno vyhodili,“ je presvedčená.

Na prítomnosť rodičov pri lôžku hospitalizovaného dieťaťa má jasný názor: „Dieťa nemá nič okrem svojho rodiča. Neuvedomuje si, že je v nemocnici, aby mu tam pomohli. Vníma len cudzie prostredie, cudzích ľudí, je vystrašené a nemá sa ku komu pritúliť. Niekto možno povie, že si to nebude pamätať, avšak poznám ľudí, ktorí veľmi presne vedia, ako sa cítili, keď boli ako deti sami v nemocnici. Je morálnou povinnosťou rodiča nenechať dieťa, ktorému dal život, osamote.“

Nevymyslela som koleso

Všeobecné zásady Dohovoru o právach dieťaťa by Slovensko malo pretaviť do konkrétneho zákona. V minulom volebnom období sa o to pokúsila poslankyňa Vladimíra Marcinková. Zo 150 zákonodarcov však pre jej návrh zdvihlo ruku len tridsať. Nie sú vraj kapacity ani peniaze.

„Ja som však nevymyslela koleso. Právny nárok detským pacientom už dávno garantujú medzinárodné predpisy. Považovala som za dôležité dostať ho aj do nášho právneho poriadku, aby sa v praxi nestávalo, že hospitalizované dieťa oddelia od jeho rodiča. Nemusíme byť vedci, aby sme aj sami na sebe poznali rozdiel, keď je pri nás v chorobe blízky človek a keď sme zatvorení v cudzom prostredí sami,“ podotýka.

Z vyjadrenia nového vedenia rezortu zdravotníctva vyplýva, že zmena súčasného stavu sa zrejme neplánuje. „Poskytovateľ ústavnej zdravotnej starostlivosti by mal umožniť ubytovanie rodičov hospitalizovaných detí vždy, ak to prevádzkové podmienky dovoľujú a zároveň s ohľadom na prínosy prítomnosti rodiča pre choré dieťa. Kritériá upravujú interné predpisy zdravotníckych zariadení,“ informoval komunikačný odbor Ministerstva zdravotníctva SR.

Ani objať

Dnes 16-ročný Alex Slávik z Kysuckého Nového Mesta musel do nemocnice na sklonku roku 2021 kvôli takzvanému multisystémovému zápalovému syndrómu, ktorý postihuje niektoré deti po covide. Syndróm mu spôsobil zápal srdca. Mamičku okrem strachu o syna trápilo aj to, že za ním nemohla. „Pocity som mala strašné, v živote som sa tak nebála. Na dve minúty nás za ním pustili na JIS. Ani stisnúť a pobozkať som ho nemohla, prístroje pípali, vybalili sme veci, posledný pohľad a išli sme,“ spomína Alexandra Sláviková.

Po štyroch dňoch Alexa preložili na bežné detské oddelenie. Domov sa vrátil po dvoch týždňoch, v nemocnici strávil aj Štedrý deň: „Najťažšie bolo, že nás za ním ani nepustili, za celý ten čas som ho videla len trikrát. Okrem JIS-ky ešte dvakrát na detskom oddelení, avšak len z troch metrov. Ani objať. Opatrenia proti covidu nepustili.“ Dnes je Alex, našťastie, opäť zdravý a so svojím volejbalovým týmom vyhral majstrovstvá Slovenska.

Foto: archív Alexandry Slávikovej

Alex Slávik Alex Slávik je dnes už zdravý.

Inšpirácia z Moravy

Ústretovým prístupom nielen k deťom, ale i rodičom, je vyhlásená nemocnica v moravskom Havířove. „Separácia u nás neexistuje, pretože rodič je dôležitou súčasťou liečebného tímu. Predstavuje významnú pomoc pre sestry i lekárov, hoci tí to v niektorých zdravotníckych zariadeniach vnímajú opačne, ako nežiaducu kontrolu svojej práce. V skutočnosti je však rodič poistkou. Dozrie, aby si dieťa nevytrhlo kanylu, postráži ho, postará sa o neho, nakŕmi ho aj zabaví,“ vymenúva výhody Hynek Canibal, primár detského oddelenia.

A spomína aj ďalší dôležitý bod, prečo by rodičia s deťmi v nemocnici mali byť. Pobyt tam je pre malého pacienta veľmi stresujúci a spôsobuje mu úzkosť. „Do krvi sa vyplavuje adrenalín a ďalšie stresové hormóny, ktoré zhoršujú uzdravovanie. Prítomnosť rodiča má tak priamy vplyv aj na úspech liečby,“ podotýka primár, ktorého už v Česku začínajú napodobňovať aj iné nemocnice.

Zariadenie umožňuje, aby v nemocnici mohli byť rodičia s hospitalizovaným dieťaťom bez ohľadu na jeho vek. Mamu či otca tak pri sebe môže mať aj pätnásťročný tínedžer. V Havířove má rodič možnosť byť 24 hodín denne aj na oddelení intenzívnej starostlivosti, kde sú k dispozícii rozkladacie kreslá, aby sa mohol v noci vyspať.

Urobila by som cirkus

Lepšie i horšie skúsenosti so zdravotníckymi zariadeniami má Anita Dudáš Kissová z Bratislavy. Jej syn bol ako 1,5-ročný hospitalizovaný na infekčnom oddelení, kde sa nakazila i ona sama. Chceli ju preložiť na infekčné pre dospelých, avšak mamička sa od syna vzdialiť nechcela.

„Povedala som im, že v žiadnom prípade. Nakoniec mi svojou bojovnosťou pomohla moja mama, ktorá v telefonickom rozhovore prehovorila lekára, aby ma so synom nechali. Od dieťaťa by som sa nikdy vyhodiť nenechala, urobila by som v nemocnici cirkus, volala políciu. Ja som predsa jeho zákonný zástupca, potrebujem byť s ním a ono so mnou,“ vraví rezolútne žena.

Anita upozorňuje na existenciu uzavretých facebookových skupín, v ktorých si matky vymieňajú svoje skúsenosti z nemocníc. „Vnímam veľký strach mamičiek. Keď im dieťa dostane napríklad vysoké horúčky, v panike sa pýtajú ostatných, v ktorom zariadení s ním budú môcť zostať. Pritom pre lekárov je prítomnosť rodiča veľkým prínosom, vieme predsa len najlepšie upokojiť svoje deti, uspať ich, pri nás reagujú pokojnejšie,“ dodáva.

Foto: archív Anity Dudáš Kissovej

Anita Dudas Kissova s rodinou. Anita Dudáš Kissová s rodinou.

Pokojne aj s 15-ročným dieťaťom

Oproti minulosti sa situácia niekde predsa len lepší. V levočskej nemocnici môže byť rodič s dieťaťom dokonca až do jeho 18 rokov. „Nikdy rodičov neposielame preč, nechávame ich pri dieťati aj v noci. Mali sme tu už aj mamičku, ktorá ostala na noc s 15-ročnou dcérou, je to bežné,“ uvádza zdravotnícke zariadenie.

Na Klinike popálenín a rekonštrukčnej chirurgie Nemocnice Agel v Košiciach-Šaci vekové obmedzenia tiež nemajú. „Najčastejšie ide o dojčené deti, prípadne deti vo veku 5 až 10 rokov, zriedkavejšie staršie. Ak je dieťa na JIS, rodič je ubytovaný v izbe oddelenia intermediárnej starostlivosti a má prístup do boxu, kde je dieťa,“ vyjadril sa prednosta kliniky Peter Lengyel.

Privoláme vás

Vo Zvolene prijímajú rodičov detí do šiestich rokov. Ak ide o dieťa autistické či s iným mentálnym znevýhodnením, tak môže byť i staršie. „V prípade, že si zdravotný stav vyžaduje intenzívny monitoring vitálnych funkcií alebo kyslíkovú terapiu, rodič môže neobmedzene sedieť pri postieľke. Keď dieťa zaspí, odchádza do pridelenej izby s prísľubom, že ak sa v noci zobudí, zavolajú ho,“ popisuje nemocnica.

V Národnom ústave detských chorôb sa liečia deti s najvážnejšími diagnózami z celého Slovenska. Bratislavská nemocnica vraví, že sa snažia o to, aby čo najviac detí mohlo mať sprievod rodiča, napríklad od januára do septembra 2021 to bolo 62 percent malých pacientov. „Na Klinike detskej hematológie a onkológie vrátane Transplantačnej jednotky kostnej drene každé hospitalizované dieťa sprevádza blízka osoba,“ uvádza hovorkyňa nemocnice Dana Kamenická.

Ako však priznáva, nie vždy kapacitné možnosti umožňujú poskytnúť ubytovanie všetkým rodičom, ktorí o to prejavia záujem: „Uprednostňujeme rodičov malých detí a tiež detí s vážnym ochorením aj v staršom, takmer dospelom veku. Dôležitým kritériom je tiež vzdialenosť od bydliska. Rodičom tiež umožňujeme sprevádzať dieťa do anestéziologickej časti operačného traktu. Pri blízkej osobe je pokojnejšie a o to nám všetkým ide,“ dodáva.

ROZHOVOR Odvolajte sa na Chartu práv pacienta

Advokátka Michaela Bielik Beláková o tom, aké možnosti majú rodičia, ak chcú zostať s dieťaťom počas jeho hospitalizácie.

Foto: archív Michaely Bielik Belákovej.

Advokatka Michaela Bielik Belakova. Advokátka Michaela Bielik Beláková.

Čo slovenské zákony hovoria o možnosti sprevádzať dieťa počas hospitalizácie v nemocnici?

Všeobecne záväzné právne predpisy nikde bližšie nešpecifikujú vek maloletého dieťaťa, do ktorého má právo byť so svojím rodičom počas hospitalizácie, respektíve nestanovujú plošne pre všetkých poskytovateľov zdravotnej starostlivosti podrobné pravidlá prijatia sprievodcu maloletého dieťaťa.

Zákon o zdravotnej starostlivosti posudzuje sprievod ako službu súvisiacu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, pričom stanovuje, že sprievodcom osoby v ústavnej starostlivosti môže byť len osoba plnoletá. Pobyt sprevádzajúcej osoby je spoplatnený, pričom úhrady za služby spojené s poskytovaním zdravotnej starostlivosti sú upravené v zákone o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti.

Zároveň uvedený zákon reguluje dôvody oslobodenia od tejto platby, a práve na tomto mieste sa stretávame s pojmom poistenec do troch rokov veku prijatý do ústavnej starostlivosti, pričom zákon oslobodzuje od úhrady za pobyt práve osobu sprievodcu maloletého dieťaťa do troch rokov veku. Predmetný zákon však neupravuje právo rodiča sprevádzať dieťa do troch rokov veku pri hospitalizácii, ale reguluje len platby za pobyt sprievodcu.

Ako túto problematiku upravuje Charta práv pacienta?

Určitú vekovú hranicu spomína Charta práv pacienta prijatá v roku 2001 vládou Slovenskej republiky, ktorá upravuje ľudské práva a slobody pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Nakoľko však nebola zverejnená v Zbierke zákonov, nejde sa o právne záväzný dokument, ale má len odporúčací charakter. Vo vzťahu k sprevádzajúcej osobe však ustanovuje, že prítomnosť sprievodcu po prijatí dieťaťa do ústavnej starostlivosti je možná pri deťoch do šiestich rokov, a to na základe odporúčania ošetrujúceho lekára alebo pri deťoch nad šesť rokov či do ukončenia povinnej školskej dochádzky, a to po posúdení psychického a fyzického stavu, na základe odporúčania lekára, so súhlasom revízneho lekára a sprievodcu. Pobyt sprievodcu sa pritom považuje za ústavnú starostlivosť. Uvedené ustanovenie však samé o sebe nezakladá priamy nárok rodiča sprevádzať svoje dieťa pri poskytovaní ústavnej starostlivosti.

Je preto možné zhrnúť, že bližšie podmienky sprevádzania maloletých osôb si vždy určuje každý poskytovateľ zdravotnej starostlivosti osobitne. Potreba prítomnosti sprievodcu maloletého dieťaťa, ktorým býva zväčša rodič dieťaťa, však plynie zo skutočnosti, že za maloleté deti konajú ich rodičia, pričom títo dávajú taktiež nevyhnutný informovaný súhlas k poskytovaniu zdravotnej starostlivosti. Ten bez ich prítomnosti nie je možné získať.

Rozhodujúci vplyv na prijatie sprievodcu k lôžku maloletého dieťaťa majú kapacitné dôvody oddelenia nemocnice, povaha ochorenia a okolnosti predmetnej veci ako napríklad infekčnosť, epidemiologická situácia v zariadení a podobne. Zdravotnícke zariadenie pobyt sprievodcu preferuje napríklad v prípade, ak je pacientom dojča a dojčiaca matka, pričom dôvodom je hlavne komunikačná bariéra, psychologické faktory a naviazanosť na blízku osobu.

Čo rôzne lekárske zákroky ako odbery krvi, špecializované vyšetrenia alebo uspávanie pred operáciou?

Zákon neuvádza nárokovatelné právo rodičov sprevádzať svoje maloleté deti, uvedené je však vo väčšine prípadov nevyhnutné s ohľadom na potrebu získania informovaného súhlasu pred zákrokom, nakoľko maloleté dieťa nemôže samé platne udeliť informovaný súhlas. Na druhej strane je však nevyhnutné rešpektovať hygienické pravidlá a potrebu bezinfekčnosti pri výkone lekárskych zákrokov, čo môže mať za následok dôvodné odmietnutie prítomnosti rodiča pri lekárskom zákroku.

Ak rodič dieťaťa trvá na tom, že bude prítomný počas hospitalizácie nepretržite pri lôžku, teda aj počas noci (napríklad prespí na stoličke, v spacáku a podobne), môže mu v tom nemocnica brániť?

Pobyt sprievodcu pri hospitalizácii maloletého dieťaťa nie je nárokovateľný, dôrazne však odporúčame riešiť túto situáciu vždy s konkrétnym poskytovateľom zdravotnej starostlivosti vopred. V prípade predchádzajúceho odmietnutia sprievodcu zo strany nemocnice je preto vhodné vybrať si iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti a dojednať si s ním v dostatočnom predstihu pravidlá sprevádzania dieťaťa rodičom.

V prípade najmenších detí je možné si predstaviť, že rodičia nebudú chcieť hospitalizovať svoje dieťa bez ich prítomnosti, pričom ak je to s ohľadom na okolnosti veci a zdravotný stav dieťaťa možné, odporúčame v tomto prípade odvolať informovaný súhlas a vybrať si iného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti.

Čo ak nemocnica zavolá na rodiča, ktorý odmieta dieťa opustiť, políciu?

Odporúčame odvolať sa na Chartu práv pacienta napriek jej nezáväznosti. Ďalej mať pri sebe odporúčanie od lekára o potrebe sprevádzania maloletého dieťaťa a odvolávať sa na potrebu poskytovania informovaného súhlasu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Vždy je však potrebné situáciu riešiť s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu.