Juraj si za svojimi textami aj názormi stojí a jeho problémy s chrbticou sú čisto medicínske. Trpel nimi od detstva a dohnali ho až na invalidný dôchodok.
Prešli sme vlastným uchom ihly
......džungľou, čo vedie do púšte
Mnohí sa divia, čo sme stihli
tak nám ten život odpusťte.
To sú slová „elánovky“ Uchom ihly, ktorú Juraj otextoval tiež. Aj on si prešiel džungľou bolestí, liečebných pobytov, rehabilitácií a operácií a skončil – smädný v púšti. Pretože pri výške čiastočného invalidného dôchodku, aký prináleží za 45 % obmedzenej pracovnej schopnosti – pričom sedieť môžete maximálne tri-štyri hodiny denne s prestávkami na elektrostimulátor a cvičenie a nikto vás nezamestná – je to finančná (s)púšť.
"Problémy s chrbticou mám odjakživa. Ako dvojročnému mi pri lekárskej kontrole, mal som vtedy zápal pľúc, diagnostikovali skoliózu. Od troch do 15 rokov som pravidelne dvakrát ročne chodieval na liečebné pobyty do Detského rehabilitačného ústavu na Mokrohájsku v Bratislave. Primárom tam bol MUDr. Vladimír Lánik – dlhoročná stredoeurópska špička v odbore ortopédie.
Dodnes si veľmi rád spomínam na tamojšie výborné rehabilitačné a zdravotné sestričky, zdravotné sestry, učiteľky. Ako desaťročnému mi MUDr. Lánik nasadil korzet. Nosil som ho päť rokov. V priebehu jedných prázdnin som totiž vyrástol až o osem centimetrov. Korzet mi vtedy spoločne s aktívnym cvičením a plávaním zachránili zdravotný stav." Bolesti chrbtice sú súčasťou jeho života. „Netuším, kedy sa skončia, ale raz určite,“ povzdychne si.
Prešli sme po žeravom uhlí
peklom, čo vedie do pekla
Tí, čo sa obzreli, tí stuhli,
horúca krv v nich dotiekla.
Vzhľadom na problémy s chrbticou mal vlastnú špeciálnu telesnú výchovu – individuálne cvičenie. Plávanie považuje za najlepší šport na svete. „S aktívnym pohybom som nikdy nemal problémy – nevyhýbal som sa mu. Avšak dlhoročné sedavé zamestnanie napokon zomlelo aj mňa,“ konštatuje. Jeho diagnóza pred prvou operáciou v roku 2011 znela: hernia disku L5/S1. Je to najbežnejšia forma hernie disku, vyklenutej platničky medzi posledným driekovým a prvým krížovým stavcom. V tejto časti sa totiž nachádza posledná platnička, ktorá nesie najväčšiu váhu a tlak celej našej chrbtice. Stavce, ktoré sa nachádzajú v chrbtici každého z nás, sú medzi sebou navzájom pospájané a vyplnené rôsolovitými diskami – platničkami.
Ak sú tieto platničky zdravé a plnohodnotné, pôsobia ako „tlmiče“ nárazov chrbtice. Ak sa však platnička poškodí, vyduje sa (ľudovo sa tomu hovorí vyskočenie platničky), alebo sa v nej dokonca pretrhne väzivo, jadro platničky sa vytlačí do chrbticového kanála, čo spôsobuje silné bolesti. Juraj Soviar pre tieto problémy skončil na istý čas až na invalidnom vozíku. Pred druhou operáciou v roku 2015 mal problém s platničkami v driekovej chrbtici o jeden stavec vyššie. Mal silné bolesti v ľavom stehne, podlamovala sa mu noha, sotva chodil.
Cesta má odbočky a jamy a kvety
ktoré pokryl prach.
Na nocľah stačí trocha slamy
na skutky iba misky váh.
Ak obsah poškodenej platničky tlačí na nerv, ktorý vychádza z kanála chrbtice, spôsobuje tzv. koreňové bolesti. Ak ide napríklad o sedací nerv, ktorý vedie z driekovej (dolnej) časti chrbtice do nôh, pacient cíti bolesti v rôznych častiach nôh či v panvovej časti podľa rozsahu útlaku. Bolesť sa prejavuje brnením dokonca necitlivosťou časti nôh spojenou aj s návalmi tepla či chladu. Intenzita sa môže líšiť. Juraja dva razy operovali na Neurochirurgickej klinike LF UK na Kramároch, ktorej dlhoročným prednostom je prof. MUDr. Juraj Šteňo, DrSc.
V oboch prípadoch išlo o excíziu z poškodených platničiek, laicky povedané, bolo treba odstrániť ich vyklenutú časť, ktorá utláčala nervové korene. „Jeden z nervových koreňov však už medzitým zhrubol, takže silný útlak nebolo možné zmierniť,“ vysvetľuje textár a bývalý novinár Juraj Soviar. „Skrátka, po schodoch chodím veľmi opatrne a nosím tzv. peroneálny ťah. Je to ortopedická pomôcka, ktorá zdvíha špičku nohy a uľahčuje chôdzu. Vďaka obom týmto operáciám dnes chodím.“
Džungľou pieskom rozbúrenou riekou
očistení aj s batohom hriechov
Občas nie sme, máme tajné miesta
krajší než cieľ je pre nás tá cesta.
Po prvej operácii sa dostal do Špecializovaného liečebného ústavu Marína v Kováčovej. Tam ho doslova postavili na nohy. Po každej s operácii sa doslova desať mesiacov učil znova chodiť. „Veľmi si cením prístup tamojšieho personálu. Osobne vďačím za liečbu a jej výsledky znamenitej fyzioterapeutke Janke Kaderjákovej a viacerým ďalším. Vznikol medzi nami priateľský vzťah na celý život. Počas rehabilitačno-liečebných pobytov v Kováčovej som sa o sebe veľa dozvedel, zmenil som pohľad na svet. Veľmi rád sem vždy znova a zas prichádzam. Čas, ktorý tu strávim, je balzamom na telo i dušu. Vďaka tunajším odborníkom a neskutočnej starostlivosti mojich rodičov som sa vrátil naspäť do života.“
V Kováčovej napísal aj niekoľko piesňových textov. Napríklad citovaný „Uchom ihly“. „Preložil som tam z češtiny do slovenčiny operetu Cigánsky barón pre Štátnu operu v Banskej Bystrici. Konkrétne – prebásnil som piesňové texty a preložil libreto. Vtedy som si pre potrebný pokoj na tvorbu musel zaplatiť nadštandardnú samostatnú izbu.“
V súčasnosti ho vzhľadom na obmedzené možnosti „živí“ predovšetkým invalidný dôchodok. „Živí“ však treba dať do úvodzoviek. Písaním sa mu darí zarábať len príležitostne. „Stále hľadám nové príležitosti, ale o 43-ročného invalidného dôchodcu, ktorému to ešte stále tvorivo páli, nie je záujem. Prístup kapitalistov je už žiaľ taký – a nikomu to neželám.“
Jeseň, tá na nás niekde čaká
vždy rýchlo býva po lete
Nad včerajškom už niekto plakal
a ako bude, neviete.