O bezdetnosti i rakovine: Balíček vreckoviek je môj pracovný nástroj

, 16.02.2018 06:00
psychloógia, terapia, terapeut, depresia
Úlohou psychológa je prvom rade poskytnúť bezpečný priestor, kam môže človek prísť aj s celým svojím nákladom emócií. Autor:

Klientelu psychologičky Mgr. Silvie Schmidtmayerovej tvoria pacientky centra asistovanej reprodukcie pokúšajúce sa viac či menej úspešne o dieťa - a druhou veľkou skupinou sú onkologickí pacienti - ženy s rakovinou prsníka a ľudia s najzákernejšou rakovinou kože, melanómom. Ktorá skupina pacientov je z psychologického hľadiska ťažším orieškom?

Ženy, ktoré chcú otehotnieť – tzv. snažilky – a onkologickí pacienti. To je vaša klientela. Čo spája tieto dve navonok nespojiteľné kategórie pacientov?

Áno, navonok to vyzerá, že tieto dve skupiny ľudí nič nespája. Snaha o zrod života a rakovina ako symbol konca, hoci v súčasnosti to už dávno nie je pravda! V obidvoch prípadoch sú tam však silné emócie. To, že z hľadiska psychologickej pomoci sa venujem práve týmto dvom kategóriám pacientov, je náhoda. V dnešnej dobe človeka život pritlačí a iba jedna skupina klientov nebola schopná naplniť môj úväzok. Nevnímam to však ako delenie či rozbíjanie síl, skôr premostenie celého problému od pokusov o zrod života doslova až po smrť. A keď hovorím o smrti, vôbec nemám na mysli len onkologickú problematiku, pretože ani v reprodukčnej medicíne sa nemusí všetko skončiť happy endom.

Ktorá skupina pacientov je z psychologického hľadiska ťažším orieškom?

U pacientok, ktoré stretávam na klinike Iscare Reprofit, a. s., vnímam väčší psychický tlak, aj keď dnes je v rámci asistovanej reprodukcie už vyše 50-percentná úspešnosť. Žena, ktorá však napriek všemožnej snahe napokon ostane bez dieťatka, môže mať pocit akejsi nenaplnenosti po celý život a hoci sa s touto situáciou časom zmieri a bolí to menej, vždy ju to bolieť bude. Stačí, aby uvidela bábätko v náručí sestry, u kamarátky na ulici – ten problém ostáva prítomný aj medzi partnermi či v rámci rodiny. V niektorých prípadoch sa stáva traumou ani nie nemožnosť otehotnieť, ale nemožnosť dieťatko donosiť. Každá ďalšia strata totiž reaktivuje predchádzajúce straty. Často do toho vstupuje aj finančná otázka, o tom sa veľa nehovorí, ale mať dieťa je aj otázkou peňazí. Žena sa ocitá pod obrovským tlakom, keď si uvedomí, že zdravotnou poisťovňou tri hradené pokusy otehotnieť už má za sebou, resp. prekročila vekový limit a rozhodnutie, či do toho ísť po štvrtýkrát, závisí od toho, či na to s partnerom majú. Mať dieťa mnohé neplodné páry stojí čas, peniaze, zdravie a obrovské psychické vypätie. Sú to naozaj „drahé deti“.

Ako sa k vám ako ku psychologičke tieto pacientky dostanú?

Niektoré sa prihlásia samy, iné odporučí lekár, na kliniku sa priebežne vracajú kvôli rôznym kontrolám a vyšetreniam. Chodia dokonca aj páry, čo vždy veľmi oceňujem, dnes vieme, že neplodnosť už ani zďaleka nie je len problémom žien. Niekedy prídu ešte pred samotným procesom umelého oplodnenia a potrebujú si v hlave usporiadať, ako to celé vnímajú, svoje očakávania, motiváciu. Stotožniť sa s týmto lekárskym postupom občas potrebujú veriace páry. Pamätám si na pacientku, ktorej partner bol silne veriaci a z jeho strany v tomto smere vôbec nemala podporu. To je vážna vec, pretože dieťa je ich spoločné. Niekedy pacientky prichádzajú po neúspešnom umelom oplodnení, potrebujú pár mesiacov oddych, aby sa odhodlali na ďalší pokus, potrebujú porozumieť tomu, čo sa stalo, pozrieť sa na myšlienky, pocity z inej perspektívy. Na tom spolu pracujeme. V rámci liečby neplodnosti môžu byť ženy hormonálne rozkolísané, majú výkyvy nálad, depresívne a úzkostné stavy. Najťažšie je obdobie po vklade embrya do maternice, tie dva týždne, keď sa čaká na výsledok, na „dve čiarky na teste“. To je mimoriadne náročné na psychiku. Ak sa to aj podarí, budúce mamičky môžu byť počas tehotenstva ostražitejšie a prežívať ho úzkostlivejšie.

Keď sa stretnú dve priateľky, jedna druhej je dutou vŕbou, vyžalujú sa, vyplačú. Vy ste však cudzia osoba, ktorej by sa mali zveriť, a musíte si vybudovať dôveru. Ako prebiehajú také terapeutické sedenia?

Nuž, to známe blahosklonné poklopkanie po pleci so slovami „všetko bude dobré“, nefunguje. Nesypem rady z rukáva, mojou úlohou je prvom rade poskytnúť bezpečný priestor, kam môže človek prísť aj s celým svojím nákladom emócií. Ak hovoríme o ženách, ktoré túžia po bábätku, mnohokrát sa naozaj nemajú s kým pozhovárať. Kamarátky, ktoré prišli k deťom „zadarmo“, často nechápu, čím všetkým takáto klientka reprodukčného centra prechádza. Manžel má tiež svoje limity, často sa uzatvára do seba. Zdôrazňujem im – nie som tu preto, aby som vás súdila a hovorila vám, čo je správne a čo nie. Mojou úlohou je vypočuť vás a snažiť sa vám porozumieť. Niektoré neplodné ženy cítia až sebazničujúci hnev, aké sú neschopné, plané, jalové. Iné cítia hnev na partnera, ďalšie na lekárov, na celý svet aj Pána Boha. O tomto sa ťažko s niekým rozpráva. Ja ich v tom však veľmi povzbudzujem, lietanie nálad patrí k tomu procesu podobne ako všetky lieky aj hormonálne injekcie. Lekár nemá priestor sa s nimi rozprávať o tom, ako sa cítia, čo prežívajú. Lenže takáto žena je tak citlivo naladená, že stačí maličkosť a už si so sebou odnáša zlý pocit. Čím viac toho negatívneho nákladu nechajú u mňa, tým menej si ho odnesú domov. Často začínajú stretnutie slovami: „Budete sa mi smiať, ale…“ Nesmejem sa, ani keď sa priznajú, že boli u veštice, šamana, naobjednávali výživové doplnky sebe aj partnerovi. Podporím čokoľvek, čo vám psychicky pomôže, hovorím im.

Keď som robila rozhovor so psychiatričkou MUDr. Ľubomírou Izákovou na tému depresie, hovorila o tom, že ak je depresívny pacient schopný plakať, je na najlepšej ceste vyliečiť sa. Plač ako očistný prostriedok je v tomto prípade dobrý signál. Ako reagujete, keď niekto plače? Ste aj kontaktná? Dotknete sa ruky? Pohladíte?

Môj pracovný nástroj je balíček vreckoviek. Kolegovia ma často vidia, ako si ho nesiem, vždy je k dispozícii. Niektoré pacientky len prídu, rovno sa rozplačú a rozprávať začnú až neskôr. Jedna mi hovorieva: „Pani doktorka, vždy keď vás vidím, tak sa rozplačem.“ Plač je úľava a tie slzy sa z nejakého dôvodu pýtajú von. Keby slza vedela rozprávať, ktovie, čo všetko by nám povedala… Bežne sa stáva, že ľudia nevedia na plač zareagovať, potľapkajú po ruke so slovami: „Veď už neplač, bude to dobré.“ Ja tvrdím, dajme plaču priestor. Je to tiež prejav emócie, podobne ako smiech. A smiať sa nám nikto nezakazuje. Plač má v terapii svoje miesto, dokonca aj mužské slzy tu majú svoj priestor. Raz mi pacientka povedala: „Až keď som videla svojho muža plakať, uvedomila som si, čo sa vlastne stalo.“ S pacientkou si pri stretnutí aj po ňom podávam ruku. Iný kontakt, ak to nie je moja dobrá priateľka, by nebol profesionálny. Mojou úlohou je poskytnúť bezpečný priestor inak ako prostredníctvom dotykov. Hoci – ak by to klientka vyžadovala – nemala by som problém objať ju.

Prejdime k onkologickým pacientkam, k tým, ktoré majú rakovinu prsníka. Je to veľmi špecifické onkologické ochorenie, pretože často pripraví svoju nositeľku o ženskosť – zoberie im prsník alebo minimálne jeho časť. Ako by ste charakterizovali tieto ženy?

Čudovali by ste sa, aké výbuchy smiechu sa ozývajú počas našich terapeutických skupín. Onkopacienti majú jeden z najdrsnejších a najsarkastickejších druhov humoru, hovorí sa mu onkohumor. Niekedy si až povieme: Božemôj, ako sa na tomto môžeme smiať? Humor je však dobrý spôsob, ako si poradiť s ťažkou situáciou. Dopracovať sa však k tejto fáze trvá nejaký čas. Na rozdiel od žien v reprodukčných centrách, ktoré sú väčšinou mladé, väčšinou do štyridsiatky, pacientky s rakovinou prsníka združené v občianskom združení Amazonky sú vo všetkých vekových skupinách. Sú medzi nimi mladé ženy, mamičky, ktorým karcinóm prsníka diagnostikovali počas tehotenstva, jednej dokonca tesne po pôrode ešte v pôrodnici. Sú to ženy s malými deťmi, s dospelými deťmi aj s vnúčatami. Majú rôzne typy karcinómu, niektoré prišli o celý prsník, dokonca o obidva, iné nie. Úprimne však poviem, ak majú podporu zo strany partnera, tú stratu prsníka veľmi neriešia. Načo im je sexualita, ak umrú? Pre ne je prioritou žiť! Problémom nie je prsník, ale skôr nepríjemné následky chemo- či rádioterapie, fakt, že musia zvládať výpadok jedného príjmu v rodine. Menšie percento je také, kde to manžel neustál a podpora z jeho strany je nijaká. To sa ťažko počúva, ak žena povie: „Na mňa manžel nie je schopný ani sa pozrieť.“ Alebo keď kvôli manželovi, pre jeho nevôľu, odkladala operáciu aj pol roka. Aj také sa stáva, že pacientka kvôli strachu, že príde o muža a o svoj partnerský vzťah, posúva operáciu, ktorá by jej mohla zachrániť život.

Kedy zvyčajne prídu onkologickí pacienti? Keď sa dozvedia diagnózu, ortieľ? Alebo vo fáze liečby?

Je to rôzne. Ale pravdou je jedno: Deň, keď nastúpite na liečbu, si obyčajne po rokoch nepamätáte. Každý si však pamätá na deň D, keď ho diagnostikovali, keď sa to dozvedel. Je to ten deň, keď sa celý váš život zrúti ako domček z kariet, máte chuť ísť do banky a za notárom a rýchlo vysporiadať celú svoju pozostalosť. Rozmýšľate nad tým, či uvidíte svoje deti rásť. Či ešte zažijete niečo pekné. A pýtate sa, prečo práve vy? Aj zakladateľka občianskeho združenia (OZ) Amazonky Eva Bacigalová hovorila, že keď sa dozvedela tú správu, že má rakovinu prsníka, nevedela, ako s ňou naložiť. Chcela sa niekde objednať, ale dostala termín o tri mesiace. Preto chceme byť, to hovorím aj v mene OZ Amazonky a OZ Pacientov s dermatologickými malignitami, pre pacientov k dispozícii v akejkoľvek fáze. Niekedy pacientov po diagnostikovaní tri – štyri mesiace nevidím, nastúpia na liečbu a prihlásia sa neskôr. Považujem však za dôležité, aby mali možnosť rozhovoru, konzultácie so psychológom, práve v počiatočnom štádiu.

Nemáte niekedy ťažké srdce a na lekárov? Na to, ako to pacientom oznámia?

Musím sa priznať, že mnohokrát ma zamrzí, keď mi pacienti rozprávajú, ako necitlivo ich informovali. Počúva sa to ťažko, hoci už to v tej chvíli nezmením. Aj lekári sú však len ľudia, majú svoje kapacity fyzické, materiálno-technické aj psychické, vieme, v akých podmienkach často pracujú. Onkológovia sú v kontakte výlučne s onkopacientmi a pre nich je diagnóza rakovina denná rutina.

Prečo je rakovina stále taký obrovský strašiak? Je toľko iných závažných chorôb, ktoré sa spájajú s bolesťou a so smrťou…

Jedna časť odpovede na túto otázku je asi to, že sa málo píše o pozitívnych prípadoch. Aj vy novinári, ak chcete robiť osvetu a prinútiť ľudí ísť na prevenciu, musíte ich trochu vyľakať – a tak zvyčajne píšete o tých najdramatickejších osudoch. V porovnaní s obdobím hoci pred tridsiatimi rokmi je v rámci onkologických ochorení neporovnateľné množstvo vyliečených ľudí, resp. pacientov s podstatne dlhším prežívaním ako kedysi. Rakovina však bola ešte donedávna tabuizovaná téma, slovo rakovina rovnalo sa smrť. Povedomie o tomto ochorení vznikalo v ťaživej atmosfére z minulosti, a to sa ešte nepodarilo dostatočne zmeniť. Sú naozaj ľudia, ktorí to slovo rakovina ani nevyslovia. Pamätám si svoj rozhovor s Vendulou Svobodovou, ktorá priznala, že keď videla reportáž na tému onkologických ochorení, vždy prepla kanál. Potom jej ochorela dcérka a rakovina sa pre ňu stala každodennou rutinou. Odrazu na ňu získala iný pohľad, začala sa tej téme venovať, založila nadáciu Kvapka nádeje. Asi by bolo morbídne v tomto kontexte tvrdiť, že osobný zážitok je vždy ten najlepší… Ale rakovina dnes naozaj nie je konečná stanica!

Ani rakovina dnes naozaj nie je konečná stanica.
Ani rakovina dnes naozaj nie je konečná stanica. Autor: SHUTTERSTOCK

Hovorili sme o dni D, keď sa človek dozvie, že je onkologický pacient. Spočiatku je to šok. Prechádza v rámci procesu prijímania tej diagnózy a zmierovania sa s ňou nejakými typickými fázami?

Tieto fázy rozpracovala americká psychologička Elisabeth Kübler-Rossová, ktorá pracovala s onkologickými pacientmi. Ide vlastne o päť fáz smútku, resp. vyrovnávania sa s nejakou tragédiou v prípade smrteľného ochorenia či nečakanej straty. Treba však podotknúť, že to bol rok 1969, keď rakovina rovnala sa smrť. Doktorka Rossová sa zhovárala s päťsto umierajúcimi pacientmi a na základe toho dospela k poznaniu, že prvou fázou je obyčajne šok. Človek neverí, že je to naozaj jeho diagnóza, to nemôže byť pravda, pomýlili si výsledky. Informácia síce príde do mozgu, ale odrazí sa ako loptička od betónovej steny. Neskôr sa začne hnevať: Prečo práve ja? Som dobrý človek, toľkým som pomohol, nikomu som neublížil, za čo je tento trest? Prečo ma Pán Boh skúša? Niekedy sa príbuzní môžu hnevať dokonca dlhšie ako pacient, pretože rodina ostáva bez príjmu, prichádzajú starosti navyše. Potom je fáza vyjednávania, obdobie hľadania alternatívnych možností, liečiteľov, skúšanie doplnkov výživy. Sú ľudia, ktorí túto fázu príliš naťahujú a iní okamžite vstupujú do liečby. Ďalšia je fáza smútenia, keď zistia, že je to zlé, počas liečby sa cítia nedobre, ich perspektíva je mizivá, sú z toho depresívni. A posledná je fáza prijatia a zmierenia, všetko je tak, ako je. Nemožno povedať, že všetko je tak, ako má byť. Ale je to tak, ako to je. To je najlepšia formulácia.

V ktorej fáze sa vám s klientom psychologicky najlepšie pracuje? Keď je v šoku alebo v sebaľútosti?

Každá fáza má svoje nástrahy a zmyslom terapeutických intervencií je dopracovať sa k prijatiu, akceptácii. Vo fáze vyjednávania môžete pacienta motivovať k reálnej liečbe. Často vidím, ako si ukrajujú dni, odsúvajú radikálny zákrok, ale ja nemôžem na pacienta tlačiť. Môžem spoločne s ním urobiť náhľad na situáciu a skúsiť pochopiť, prečo sa vyhýba chirurgickej liečbe, chemo- či rádioterapii a ukázať mu možnosti, čo sa stane, ak to bude robiť ešte dlhšie. Vo fáze hnevu môže byť pacient neprístupný, nechce spolupracovať. Zo skúseností však viem, že tá fáza hnevu pominie a on sa zmobilizuje. Vo fáze smútku je človek uzatvorený do seba a neprijíma pomoc. Je to ťažké pre príbuzných aj preňho samého. Stáva sa aj to, že pacient zomrie a mňa vyhľadajú pozostalí a spoločne pracujeme na „odsmútení si“ toho celého. Niekedy po tom, čo pacient zomrie, pozostalí zostanú vo fáze hnevu. Je to typické v situácii, keď matke zomrie dospelé dieťa. Takéto ženy, obyčajne už v zrelom, vyššom seniorskom veku, ostávajú v hneve na celý svet. Robila sa komparatívna štúdia, kde sa porovnávali v rámci procesu smútenia matky, ktoré prišli o malé a o dospelé dieťa. Zistilo sa, že tie, ktorým zomrelo dieťatko ešte v ranom veku, dokázali tú stratu efektívnejšie spracovať a prežiť život plnohodnotnejšie ako matky, ktorým zomrelo dospelé dieťa.

Možno je to tým, že žena v mladšom veku má ešte šancu mať ďalšie dieťa, ktoré jej aspoň trochu pomôže zabudnúť. Povzbudzujete ich po takejto tragédii ako psychologička, aby mali ešte ďalšie dieťa či deti?

Ako spoločnosť sme sa v priebehu polstoročia veľmi posunuli. V ére pred antibiotikami a očkovaním bolo bežné, že žena mala desať detí a dve, tri, niekedy aj viac, zomreli na infekčné choroby. Pamätáte si na film Obecná škola od Svěráka? Malý chlapec tam chodí na cintorín, kde je pochovaný jeho brat s rovnakým menom. Tohto mali rodičia ako náhradu. Každá strata bolí a netrúfam si povedať, že to rodičia kedysi prežívali jednoduchšie ako tí dnes. Ale ak boli v reprodukčnom veku, nešpekulovali toľko nad tým, či mať ďalšie deti. Dnes sa sebaobviňujú, že sa to nepatrí, že by to nemali, keď už o jedno prišli, živia smútok. Ja tvrdím, prečo by ste nemohli ešte zažiť to naplnenie z rodičovstva? Ak človek neurobí vôbec nič, to je to najhoršie.

Žijeme v uponáhľanej dobe plnej stresu. Vieme, že stres je príčinou mnohých ochorení. Aj rakoviny. Aj neplodnosti. Čo si o tom myslíte ako psychologička?

Chápem, kam mierite. Aj neplodným párom na našej klinike mnohí hovoria – to máš zo stresu, keď sa upokojíš, dieťa príde. Ani jedna štúdia zatiaľ nepotvrdila, že stres je príčinou neplodnosti. Ale neplodnosť má za následok stres, zvýšenú úzkosť, neurózu. Vzniká začarovaný kruh a človek už nevie, čo bolo na začiatku, čo na konci, nabaľuje sa to ako snehová guľa. Aj mnohí onkopacienti majú zadefinované, čo im tú chorobu spustilo. Mnohí mi tvrdia, že presne vedia, kedy a prečo sa to stalo, kedy sa to zlomilo. Áno, stáva sa, že žena sa dlho starala o nevládneho manžela po porážke, a keď zomrel a jej sa vlastne malo uľaviť, diagnostikovali jej nádor na mozgu. Sú to však individuálne prípady a nedá sa to zovšeobecňovať. Ešte stále nemáme rakovinu všetci a nie sme všetci ani neplodní. Verím však tomu, že ak je toho na človeka veľa, niekde to vyrazí. Na zmenu sa adaptovať vieme, ale na stres sa zvyknúť nedá. Chronicky poškodzuje naše zdravie.

Máte nejakú typickú klientku, na ktorú nemôžete zabudnúť? Nech vnesieme aj trochu pozitivity na záver do tohto rozhovoru, spomeňte nejaký váš úspešný prípad.

Mám klientku, ktorá bola trikrát neúspešne na umelom oplodnení, napokon otehotnela spontánne a má zdravé dieťatko. Stretávali sme sa počas tých neúspešných pokusov a odrazu sa ocitla u mňa, mala ísť na rtg, ale medzi rečou mi spomenula, že má taký zvláštny pocit, že by mohla byť tehotná. Neurobila si však tehotenský test, lebo tomu jednoducho neverila. Z toho, čo opisovala, som nadobudla pocit, že by naozaj tehotná byť mohla. Prosila som ju, aby si ešte pred absolvovaním rtg vyšetrenia predsa len spravila test. Bolo to neuveriteľné, ale bol pozitívny. Až po pol roku sa mi však priznala, že v tej chvíli o mne a mojej odbornosti vážne zapochybovala: Veď som mala dobre vedieť, že ona nemôže otehotnieť! Často mi hovorievala: Ja som vaša „succes story“ (príbeh so šťastným koncom). Som vďačná za tú skúsenosť s ňou, aj touto cestou môžem posunúť jej príbeh ďalším ženám. Aj to je zmyslom psychologických „sedení“ – upratať si v sebe a vo svojich pocitoch, dať priestor na reálne naplnenie myšlienkam a túžbam, ktoré dovtedy boli len fantáziou.

Mgr. Silvia Schmidtmayerová

Psychlogička Silvia Schmidtmayerová.
Psychlogička Silvia Schmidtmayerová. Autor: archív S. Schmidtmayerovej

Venuje sa problematike umelého oplodnenia, prežívaniu a podpore ženám aj párom počas liečby v procese umelého oplodnenia. Pracuje na klinike asistovanej reprodukcie Iscare Reprofit. V oblasti onkopsychológie aktívne pracuje pre OZ Amazonky – pacientky s karcinómom prsníka a pre Združenie pacientov s dermatologickými malignitami – s pacientmi s rakovinou kože. Zaoberá sa aj smútkovým poradenstvom a prácou s pozostalými. Je aktívnou členkou ESHRE (European Society of Human Reproduction and Embryology). Štúdium psychológie absolvovala a ukončila na Katedre psychológie Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave v roku 1998.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Silvia Schmidtmayerová #psychologička #onkologické ochorenia #asistovaná reprodukcia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk