Prečo ste sa začali zaoberať menopauzou?
Lebo ženám po štyridsiatke sa nevenuje dostatočná pozornosť. Prechádzame zmenou na fyziologickej aj psychologickej úrovni, ale nepohoda, ktorá je s tým spätá, sa často bagatelizuje a neberie sa vážne.
Prečo sa od gynekológa dozviem maximálne hladinu svojich hormónov?
Náš zdravotný systém nie je dobre nastavený, o preventívnej starostlivosti ani nehovorím. Nie sme zvyknutí s lekármi debatovať. A tak aj naše očakávania od lekárskej konzultácie často nie sú práve reálne. Slepo sa spoliehame na to, že lekár vie, čo je pre nás najlepšie, čo prežívame a pozná našu životnú situáciu lepšie ako my samy. Osveta a edukácia sú dôležité, aby sme poznali všetky svoje možnosti, aby sme mohli pri lekárskej konzultácii klásť správne otázky a vedeli adekvátne reagovať.
Čo môžeme urobiť samy pre to, aby sme sa cítili lepšie?
Ak pochopíme, aké zmeny sa v našom tele odohrávajú, z čoho môže prameniť nepohoda, aké máme možnosti, ľahšie sa nám budú robiť aj rozhodnutia o našom zdraví.
Čo chcú vedieť ženy, ktoré za vami chodia?
Najčastejšie sa na mňa obracajú ženy po štyridsiatke, ktoré sú v perimenopauze alebo v skorej menopauze a majú zníženú kvalitu života. Chcú vedieť, aké majú možnosti, či potrebujú hormóny, a ak áno, tak aké. Zaujímajú sa o to, ako by sa mohli o seba preventívne starať.
Čítala som na vašej stránke, že si majú so sebou priniesť aj výsledky z krvi. Je to dôležité?
Počas konzultácií často riešime hormonálnu substitučnú terapiu, ktorú je možné brať aj počas perimenopauzy. Rozprávame sa o rizikách, nežiaducich účinkoch, vysvetlím im rôzne typy, výhody a nevýhody. Výsledky z krvi nie sú povinné, ale veľmi pomôžu. V ľudskom tele nič nefunguje izolovane. Výkyvy alebo pokles hormónov ovplyvňujú celé telo. Príznaky perimenopauzy môžu pripomínať príznaky iných stavov alebo ochorení, ako je znížená funkcia štítnej žľazy, nedostatok vitamínu D, železa. Z krvi sa ukáže aj metabolická dysfunkcia, anémia, porucha funkcie pečene, obličiek, a tomu prispôsobujem svoje odporúčania.
Prečo niektoré ženy prežívajú perimenopauzu ťažšie?
Ženy, ktoré sú na hormonálne zmeny citlivejšie alebo ktorých telo si na nedostatok vaječníkových hormónov ťažšie zvyká, môžu perimenopauzu prežívať ťažšie. V perimenopauze dochádza v dôsledku vyhasínania činnosti vaječníkov najskôr ku kolísaniu a potom k postupnému ukončeniu produkcie týchto hormónov. A receptory pre vaječníkové hormóny sú rozmiestnené po celom tele.
Pred päťdesiatimi rokmi perimenopauza nebola témou, prečo je to dnes inak?
Lebo už neprežívame menopauzu našich starých mám. Záleží nám na kvalite života a trpiteľský prístup, ktorý sa prenáša po generácie, nás už neoslovuje. Chceme sa tešiť zo života, tak prečo by sme mali byť definované svoíim menopauzálnym statusom?
To je dosť ťažké, keď sa v našej spoločnosti považujú päťdesiatročné ženy za „staré“…
Žiaľ žijeme v spoločnosti, ktorá je veľmi zameraná na mladosť a plodnosť a ženám sa v takejto spoločnosti ťažšie starne. Ťažšie akceptujeme, že sa nám mení telo. Štúdie ale potvrdzujú, že ženy s negatívnymi pocitmi k menopauze a starnutiu majú aj viac príznakov a vo väčšej intenzite. Preto je potrebné v spoločnosti otvorene hovoriť o menopauze, búrať predsudky, má to veľký vplyv aj na prežívanie a kvalitu života. Podporné prostredie, zdieľanie, validácia, ten pocit, že v tom nie ste samy, vedomosti o tomto období – to všetko má veľkú silu.
Nechceme pôsobiť ako popletené, výstredné osoby, čo sa neustále potia. Existuje nejaká možnosť, ako ostať samy sebou?
Podstatné je uvedomiť si, že sa meníme zvnútra aj zvonka. Môžu sa zmeniť naše potreby, hodnoty, aj celkové životné nastavenie. Tváriť sa, že sa nič nedeje, môže byť kontraproduktívne až škodlivé. Riešením, ako zostať takými, aké sme, je vytvoriť si vlastnú „krabičku nástrojov“, ktoré nám pomôžu prejsť zmenou čo najlepšie. Potrebujeme do nej pridať viac pohybu? Viac posilňovania? Viac bielkovín? Viac stretnutí s kamoškami? Alebo z nej odobrať každodenný pohár vínka?
Čo ak sa však zmeníme psychicky?
Asi 30 percent žien má vážnejšie psychologické ťažkosti. Ešte sa presne nevie, prečo sú na to niektoré ženy náchylnejšie a iné nie. Niektoré sa môžu dostať do zvláštneho bezemočného stavu, keď ich nič nebaví a sú apatické. Môžu prísť aj depresívne stavy, úzkostné poruchy, panické záchvaty, veľký hnev či strata sebavedomia.
Ale odkiaľ vziať na všetky tie zmeny energiu?
Každé prechodové obdobie býva náročné, ale v konečnom dôsledku nás vždy obohatí už len v tom, že začneme viac vnímať a vážiť si pekné a pohodové chvíle. Moja jedenásťročná dcéra ma minule zaskočila, keď mi povedala, že jej je ľúto za „detskou ja“. Vtedy som si uvedomila, ako sú si puberta aj perimenopauza veľmi podobné. Zmeny, ktoré sa nám dejú, sa neprijímajú vždy ľahko. Ľútosť, precítenie žiaľu za niečím, čo sa končí, je ale úplne v poriadku. Jedna etapa sa končí, a nová začína. Kľúčové je rešpektovať potreby svojho tela, rešpektovať, že môže byť unavenejšie, že potrebuje viac času na regeneráciu. A takisto nebáť sa požiadať o pomoc.
Čo na nás môže čakať po päťdesiatke?
V Japonsku obdobiu po menopauze krásne hovoria „druhá jar života“. Je to čas, keď konečne môžeme využiť svoj potenciál, znovu objaviť samé seba, svoje talenty a silu. Keď sa konečne môžeme začať sústreďovať viac na seba. A menopauza je míľnik, keď je už ozaj najvyšší čas prevziať zodpovednosť za svoje zdravie. Je to ideálny čas, aby sme urobili rozhodnutia, ktoré nám umožnia starnúť s gráciou a pozerať sa na nové životné obdobie láskavejšie a optimistickejšie.
Čím si my ženy najviac v tomto období ubližujeme? Čo by sme mali začať robiť inak?
Prednedávnom som čítala štúdiu, ktorá skúmala odolnosť žien počas perimenopauzálneho obdobia a poukázala na to, že veľkú úlohu vo vnímaní a prežívaní tohto obdobia môže hrať aj to, do akej miery sme vľúdne samy k sebe. Odvtedy o tom premýšľam. V tomto období sa často mení to, ako sa na seba pozeráme. A nie vždy v tom pozitívnom zmysle. Na našu pohodu, kvalitu života a zdravie má vplyv aj to, aké sme k sebe prísne a kritické. Mali by sme byť k sebe vľúdnejšie.