Jana mala 52 rokov, keď jej diagnostikovali vážne ochorenie. Na chvíľu sa jej zrútil svet. Ako každej žene tvárou v tvár šokujúcej správe, ktorá v okamihu zmení život. „V januári 2021 som absolvovala pravidelnú preventívnu prehliadku, v rámci ktorej bolo ešte všetko v poriadku. O tri týždne neskôr som si ale na rebre pod prsníkom nahmatala hrčku. Ihneď som zavolala svojmu lekárovi, doktorovi Saksunovi z Mamárneho centra Nemocnice Agel Košice-Šaca a objednala sa na vyšetrenie. Pre overenie výsledkov som telefonovala do nemocnice s malou dušičkou. Biopsia, žiaľ, potvrdila agresívny nádor,“ vraví žena.
„Zložila som telefón a rozplakala som sa. Spolu so mnou aj kamarátka, ktorej som sa následne zdôverila. Na moju otázku, prečo plače tiež, reagovala: Lebo viem, čo všetko ťa čaká,“ opisuje prvý stret s krutou realitou Košičanka. Jej kamarátka Magda si rovnakou diagnózou prešla rok predtým. „Je to až neuveriteľné, no napokon sme boli tri, ktoré sme s odstupom roka, jedna po druhej čelili rakovine. Štvrtá kamarátka, ktorej sa ochorenie vrátilo po desiatich rokoch, žiaľ, svoj boj prehrala. Vo sne by mi nenapadlo, že sa stretneme na onkológii. Keď som s liečbou začínala, Magda práve končila. Všetko mi vysvetlila. Vedela som teda, čo ma čaká, ale nech sa snažíte akokoľvek pripraviť, táto choroba vás prinúti siahnuť si na dno svojich síl,“ spomína Jana na začiatok svojej náročnej cesty.
Nevládala prejsť z postele na toaletu
V apríli podstúpila operáciu, pri ktorej jej nádor veľkosti hrášku odstránili. Nasledovala chemoterapia. „Od mája do októbra som vybrala osem dávok. Chemoterapeutická liečba je vyčerpávajúca. Boli stavy, keď som bola na pokraji síl a priala si koniec. Bola som tak zoslabnutá, že som nevládala prejsť z postele na toaletu. Vopred som si navarila jedlá, ktoré mám rada, ale nemohla som to jesť. Všetko mi smrdelo a nič nechutilo. Chemoterapiu som napokon prežila na grahamových rožkoch.“ Prvú polovicu liečby ako-tak zvládala. Nevoľnosť trvala vždy 4 – 5 dní, potom sa jej trochu uľavilo. Posledné štyri dávky však už boli podľa Janiných slov „čistý zabiják“.
Agresívna liečba negatívne ovplyvňuje nervovú sústavu. Jana trpí syndrómom lepivých doštičiek, čo znamená, že jej organizmus nedokáže vytvárať vitamín B12 prirodzene, ale potrebuje ho dopĺňať prostredníctvom injekcií. Vitamín B12 priaznivo ovplyvňuje nervovú sústavu, avšak onkologickým pacientom sa jeho užívanie neodporúča. Jana ho preto musela vysadiť, čo sa pochopiteľne odrazilo na jej zdravotnom stave: „Bývala som celá roztrasená, trápili ma neovládateľné zášklby rúk a nôh, ktoré pri posledných štyroch dávkach chemoterapie neodzneli ani po týždni.“ Jankine neurologické ťažkosti trvali ešte takmer štyri mesiace po ukončení liečby.
Spomínaný vitamín B12 je dôležitý aj pre psychickú pohodu človeka, ktorá je pri onkologických pacientoch a náročnej liečbe značne skúšaná. Janka bola smutná a plačlivá. Aby toho nebolo málo, dva dni po siedmej dávke chemoterapie si nešťastne zlomila nohu. „Cítila som sa v ten deň trochu lepšie, tak som sa so známym vybrala do lesa. Ani neviem, ako sa to stalo a odrazu som ležala na zemi. Nedokázala som sa postaviť, preto ma k autu musel niesť na chrbte. Na úsekoch, kde to bolo možné, som sa plazila. Na urgentný príjem do nemocnice v Šaci som prišla zablatená od hlavy až po päty,“ opisuje svoje útrapy. Ešte v ten večer ju operovali.
Všetko na ňu doľahlo
Zlomený členok si vyžiadal osem skrutiek a dve dlahy. „Všetko na mňa doľahlo. Z chemoterapie mi bolo zle, bola som slabá a ešte k tomu so sadrou na nohe. Kto nezažil, nepochopí tú strašnú bezmocnosť,“ vraví. Počas liečby prišla o všetky vlasy, ale neskrývala to. Potiť sa pod parochňou nechcela a tak s holou hlavou statočne čelila pohľadom okolia a len príležitostne nosila šatky. Po ukončení chemoterapie malo nasledovať ožarovanie. Medzičasom však genetické testy u Janky potvrdili mutáciu génu, ktorý zvyšuje riziko recidívy karcinómu prsníka. Lekári odporučili preventívne odstránenie oboch prsníkov.
„Obojstrannú mastektómiu som podstúpila v júni, teda dva mesiace potom, čo mi nádor vyoperovali. Môj prípad umožňoval v rámci jednej operácie realizovať odstránenie prsníkov a súčasne vloženie silikónových implantátov. Zaspávala som s vlastnými prsiami a zobudila sa už s novými rekonštruovanými prsníkmi. Trvalo mi asi pol roka, než som si na svoje nové prsia zvykla. Pocit cudzieho telesa v tele som vnímala pri akomkoľvek pohybe, aj obyčajnom stlačení kľučky na dverách. Dnes to už nevnímam,“ hovorí. Nakoľko genetické testy ukázali až 85-percentné riziko onkologických ochorení, Janka si preventívne dala odstrániť aj vaječníky.
Ťažké obdobie preverilo vzťahy
Rok 2021 bol pre ňu nesmierne náročný. Veľmi ťažko niesla, že v najťažších chvíľach života zostala na všetko sama. Rakovine niekoľko rokov predtým podľahla jej mama a onkologickým pacientom je aj bývalý manžel. Z manželstva má syna, ktorý však o svojich rodičov nejaví záujem. „Takmer s nami nekomunikuje. Dotklo sa ma, že svoj postoj nezmenil ani v pre mňa najhoršom období,“ opisuje Jana náročné chvíle samoty bez podpory rodiny.
„Jedinú útechu som mala v priateľoch. Ťažké obdobie však preverilo všetky moje dovtedajšie vzťahy. Mnoho ľudí sa z môjho života vytratilo. Za posledný rok som, našťastie, získala nové priateľstvá, vďaka ktorým som sa dokázala posunúť ďalej. Sú pre mňa hnacím motorom a motivujú ma. V najťažších chvíľach mi pomohli fyzicky, psychicky aj finančne. Vďaka nim som mala v najťažšom období života pomoc a rozptýlenie, ktoré som nenašla v rodine,“ vraví.
Janku okrem zdravotných ťažkostí trápili aj financie. Ešte pred svojou onkologickou diagnózou sa pre zdravotné problémy s chrbticou ocitla na invalidnom dôchodku. „Môj príjem bol 154 eur mesačne. Len vďaka úsporám z predchádzajúcej podnikateľskej činnosti som dokázala utiahnuť všetky výdavky. Nemohla som si dovoliť vitamíny, infúzie a preparáty, ktoré mi lekári odporúčali v rámci podpornej liečby. V čase, keď som bola veľmi slabá, som na kontroly do Šace dochádzala taxíkom. Poprosila som o pomoc syna, no ten ma voziť odmietol a verejnou dopravou by som cestu nezvládla. Náklady na prepravnú službu a taxíky boli vysoké.“
Nepozerám sa dozadu
Neskôr, keď na tom už bola fyzicky aj psychicky lepšie, sa pokúšala nájsť si brigádu na privyrobenie. Všade ju však pre jej zdravotný hendikep a vyšší vek odmietli. Aktuálne sa už Janka teší z priaznivého obdobia. Na pár hodín denne si našla prácu a v nej fajn kolektív. Po úprave invalidného dôchodku a s peniazmi, ktoré si privyrobí, je na tom lepšie aj po finančnej stránke.
Ako sa na všetko, čím si prešla, pozerá spätne? „Život sa so mnou nemaznal. Aj keď to ešte stále nie je jednoduché, naučila som sa nepozerať dozadu. Napriek svojim diagnózam sa snažím ísť na 150 percent a určite som spontánnejšia. Užívam si každú chvíľu, pretože človek nikdy nevie, čo život prinesie,“ hovorí statočná Košičanka, ktorá svoj boj o život zvládla. „Ďakujem Bohu a doktorovi Saksunovi, že to dobre dopadlo. Patrím k pacientom, ktorí všetko dodržiavajú a nevynechajú žiadnu preventívnu prehliadku. Aj vďaka tomu sme ochorenie podchytili včas,“ myslí si Jana a dodáva, že žiadna žena by zdravotné prehliadky nemala zanedbávať.
(Zdroj: Nemocnica Agel Košice-Šaca)