Terapeut Miloš so skúsenosťou s depresiou: Každému, kto zablúdil v živote, odporúčam venovať čas inému. Je to liečivé

Miloš Šviderský je jeden z prvých tzv. peer konzultantov pre ľudí, ktorí trpia duševným ochorením. Slovo peer by sa dalo preložiť z angličtiny ako seberovný, rovnocenný partner. Je to niekto, kto prešiel liečbou, zotavil sa a získal tak podobnú skúsenosť ako človek, ktorý práve potrebuje pomoc. Angličania doslovne povedia, že nepochopíš človeka, ak si nechodil v jeho topánkach.

, 10.10.2022 06:00
depresia, smútok, nostalgia, osamelosť,... Foto:
Vnútorná úzkosť, nepokoj, neistota, strata vôle... Akoby človek stál za sklom, ktoré sa nedá rozbiť.
debata

Ste jeden z prvých alebo možno prvý peer konzultant na Slovensku. Čo je základný predpoklad toho, aby sa človek mohol stať peer konzultantom?

Chcel by som zdôrazniť, že určite nie som prvý. Poznám skvelého človeka, ktorý absolvoval školenie peera ešte pred pár rokmi, len o sebe často navzájom nevieme. Mám ambíciu peer konzultantov pospájať, aby sme sa spoznali, pretože ak má niekto na základe vlastnej zažitej skúsenosti s duševným zdravím potrebu sa vzdelávať a pomáhať následne iným, je pre mňa vzácny. Peer konzultant je človek so skúsenosťou s konkrétnym ochorením, ktorý absolvuje certifikované vzdelávanie. Získal od svojho ochorenia odstup, má spracovanú svoju skúsenosť a je stabilizovaný. Základný predpoklad je ochota podeliť sa o svoj príbeh, zameraný na cestu zotavenia, po ktorej kráčal. Je nositeľ nádeje, že zotavenie je možné, že z ochorenia, v tomto prípade z depresie, sa dá vyliečiť, respektíve aj napriek obmedzeniam žiť plnohodnotný a uspokojivý život.

smútok, depresia, psychika Čítajte rozhovor Psychiatrička Ľubomíra Izáková: Človek s depresiou žije ako automat

Z toho vyplýva, že aj vy ste boli pacient s depresiou. Aký je váš príbeh?

Áno, mám skúsenosť s depresiou. V roku 2004 som takzvane vyhorel a zobral som si v práci, kde som mnoho rokov pôsobil, načas neplatené voľno. Nebola to však práca, ktorá ma priviedla k neskoršej skúsenosti s depresiou. V roku 2020 ma moja minulosť akoby dobehla. Zabúdame totiž na seba a sami stojíme dlhodobo niekde v úzadí, aj keď nám už telo i duša dáva najavo, že nevládzu. Nikdy však nie je neskoro spomaliť, zastaviť sa a vykročiť k svojmu zotaveniu.

Skúsme po poriadku. V roku 2004 ste vyhoreli – a čo sa stalo?

Zobral som si v práci neplatené voľno a odišiel som na pol roka preč, do sveta. Bola to pre mňa cesta z vyhorenia von. Návratom naspäť som však skĺzol do starých koľají. Áno, mal som všetko, čo človek potrebuje k životu. Nepociťoval som však radosť, vášeň pre život. Úspechy ma netešili. Bol som smutný. Život beží, riešite denné starosti, pohár sa napĺňa a jedného dňa sa to všetko z vás vyvalí von.

Ako sa depresia prejavovala konkrétne u vás?

Vnútorná úzkosť, nepokoj, neistota, strata vôle… Akoby človek stál za sklom, ktoré sa nedá rozbiť. Strata emócií, prežívania, radosti zo života. Veľa som chodil, aj po byte, doslova som takmer vyšliapal chodník doma do dlážky. Vonkajšie vychádzky mi spočiatku pomáhali, ale fyzicky ma vyčerpávali. Niekedy som totiž celú noc nemohol spať, a vieme, že spánok je základ pre oddych tela aj mysle. Vtedy som si naplno uvedomil, že sa deje niečo vážne, ale vôbec som si nemyslel, že je to depresia. Navštívil som psychiatra, a to bol prvý krok, ako sa znovu naštartovať a otvoriť sa životu. Zdôveril som sa rodine, ktorá to prijala, nevysmiala ma a podporovala ma. Manželka a dve dcéry i blízki priatelia stáli pri mne a vytvorili mi zotavujúce prostredie. Psychiater ma nastavil na antidepresíva a tie o nejaký čas zabrali.

psychológ, psychiater, rozprávanie, terapia, pacient Čítajte rozhovor Vypúšťajme paru priebežne, aby nám neodletel "dekel"

Keď sa teraz obzriete do minulosti, viete pomenovať nejaké vonkajšie faktory, ktoré vás voviedli do tejto skúsenosti? Vidíte, že ste možno roky predtým mohli urobiť niečo inak?

Nehodnotím minulosť negatívne alebo, že to bola chyba. Vtedy som robil všetko najlepšie, ako som vedel, nebol som si vedomý svojich nesprávnych krokov. Beriem moju skúsenosť ako akési prijímačky na vysokú školu života. Teraz, keď sa zhováram s ľuďmi, ponúkam úprimnosť, láskavosť a beriem človeka takého, aký je, s jeho slzičkami aj s jeho úsmevom, s jeho pohľadom na svet, nech je akýkoľvek zvláštny, a presne toto mi klienti vracajú naspäť. Úprimnosť a otvorenosť. To je moja výplata. To je to, čo mi dáva chuť pracovať a ísť s nádejou ďalej. Mal som depresiu. Nepotrebujem však analyzovať, prečo sa to stalo.

Dnes pracujete v psychiatrickom stacionári vo Vranove nad Topľou ako peer konzultant. Vašou úlohou je deliť sa s klientmi o vašu skúsenosť, byť chápavým poslucháčom. Nie je to však pre vás príliš zaťažujúce?

Do stacionára som sa dostal vďaka podpore mojej psychiatričky. Keď mi zabrali lieky, pýtal som sa jej, ako by som mohol byť prospešný. Zaviedla ma do skupiny, kde som uvidel ľudí s inými psychickými chorobami, a byť tam, rozprávať sa v skupine, ako sa človek cíti, „ako to má“, vyspovedať sa zo svojich emócií v bezpečnom prostredí, to je obojstranne liečivé. Ľudia so psychickými poruchami síce majú okolo seba iných, ale tí ich často nechápu, stigmatizujú ich. Žijú teda akoby sami. V našom stacionári ponúkame klientom bezpečný priestor, aby mohli slobodne vyjadrovať svoje emócie, počúvame ich a spolu objavujeme naše zabudnuté schopnosti. Takú spätnú väzbu, úprimnosť a pokoru som nevidel nikde inde. Každému, kto zablúdil vo svojom živote, odporúčam venovať svoj čas niekomu inému. Je to liečivé. To ma naučila moja skúsenosť s depresiou.

V stacionári však nie sú len klienti s depresiou.

Je to psychiatrický stacionár pri psychiatrickej ambulancii doktorky Breznoščákovej. Je v ňom viacero skupín. Ak by niekto chcel, nájde ma práve tu. Stretáva sa tu skupina Nádej, čo sú klienti s diagnostikovanou schizofréniou. Ťažšie vyjadrujú svoje emócie, ale keď si zaslúžite ich dôveru, sú veľmi úprimní, odovzdaní a šťastní, ak môžu niekomu vyrozprávať svoje prežívania. Potom máme skupinu klientov s úzkosťami a depresiou, tú si klienti nazvali Radosť. V skupine sa vedia podeliť o starosti, radosti, byť si navzájom inšpiráciou, poradiť si, ako zvládať rôzne stavy. To nie sú ľudia na invalidnom dôchodku, bežne fungujú vo svojich životoch, pracujú. Okrem toho je tu aj klub ľudí s bipolárnou poruchou, nazýva sa BAP Klub (bipolárna afektívna porucha). A priestor ponúkame aj skupine abstinujúcich, tzv. Áčko. Chodím do tohto centra rád.

Ako sa teraz zmenil váš život?

Čo sa týka mojej rodiny, viac si užívam náš spoločný čas, viac si uvedomujem vďačnosť, že mám takú rodinu. Častejšie sa pozerám do seba. Teším sa do svojej novej práce v našom centre a tiež do práce v Lige za duševné zdravie, kde spolupracujem na projekte Spolutvorba. Jeho cieľom je pýtať sa ľudí, ktorí majú skúsenosť so systémom starostlivosti o ľudí so psychickými poruchami, čo im vyhovuje, čo potrebujú a ako by to malo fungovať. Systém na Slovensku potrebuje zmenu, aby bol zotavujúci pre ľudí, pre ktorých je určený.

Beriete ešte lieky?

Ešte som medikovaný na minimálnych dávkach antidepresív. Nezaoberám sa tým, či ešte musím, alebo už nemusím brať lieky. Vôbec to neriešim. Dôverujem svojej lekárke. Keby ste mali choré srdce a museli brať lieky do konca života na to, aby dobre pracovalo, tiež by ste to neriešili. Užívam si život tak, ako prichádza. Pre mňa je zmyslom života každodenný život sám. Odovzdávam sa mu s dôverou a ďakujem.

Ak máte psychické problémy, aj tu vám pomôžu

  • web bezdepresie.sk, dusevnezdravie.sk, linkanezabudka.sk (aj e-mailová poradňa do 48 hodín)
  • Facebook No more stigma Slovensko
  • Linka dôvery Nezábudka tel.: 0800 800 566 (bezplatná, anonymná, nonstop).

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #depresia #úzkosť #duševné choroby #duševné poruchy #stavy úzkosti
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy